ŠÍRENIE VEĽMI DLHÝCH VĹN OKOLO ZEME A V PODZEMNOM VLNOVODE
Tieto vlny majú veľmi malé tlmenie ~ 2 dB/1000 km. Čo predstavuje asi 20dB na 10.000 km. To nám umožňuje spojenie severného a južného pólu zemegule so signálom o úrovni asi 35 dB. Pre spojenie do 3000 km, na 20 kHz, pri optimálnych prevádzkových podmienkach je potrebný vyžarovací výkon asi 500 W.
Nevýhodou sú veľké rozmery antén. Používajú sa dipóly. Pre frekvenciu 20 kHz je potrebný rezonančný dipól o dĺžke 6.25 km (koniec - koniec).Tieto antény majú veľmi malú účinnosť, okolo 8 - 10 %, čo znamená, že ak chcem vyžiariť výkon 500 W , musím vysielaču dodať energiu ~ 6 kW.
Použite týchto vĺn je aj v určovaní a monitorovaní porúch v oblasti D, ktoré sú spôsobené obvykle miestnymi zmenami v hustote elektrónov, alebo teplote, ktoré majú za následok rozptyl VLF vĺn vo vlnovode zem - iónosféra.
Atmosferické poruchy v pásme veľmi dlhých vĺnNa zemi prebieha súčasne okolo 1800 búrok. Z nich vzniká každú sekundu asi 20 bleskových výbojov, ktorých priemerný výkon je 1012 W. Keď by sme tento výkon rozdelili rovnomerne po celej zemi, pripadlo by na 1 km2 asi 2 kW vyžiareného výkonu. Pretože pri atmosferickom výboji dochádza k vyrovnaniu nábojov medzi nabitými mrakmi a zemou, vznikajú pri tom veľmi veľké prúdy okolo 20 000 A, a výbojová dráha sa stáva anténou vyžarujúcou veľkú okamžitú elmg. energiu. Výsledná energia v určitom mieste je daná súčtom vyž. energie veľkého počtu bleskových výbojov. Spektrálnou analýzou týchto výbojov bolo zistené, že maximálna časť vyžiar. energie pripadá na kmitočty od 3 kHz do 10 kHz, ako je vidieť aj z obrázka. Pole bleskového výboja na týchto kmitočtoch v ionosfére je teda najmenej tlmené a môže sa šíriť na veľké vzdialenosti bez veľkých strát. Podobné atmosferické poruchy, ako sú tieto poruchy bleskového pôvodu, môžu vyvolať i všetky dostatočne veľké zmeny elektrického poľa zeme. Strediská atmosferických porúch na zemeguli ležia prevažne v tropických oblastiach, hlavne v Južnej Amerike a v Indii. Ale aj južná časť Severnej Ameriky a Afrika sa uplatňujú ako zdroje atmosferických šumov. Dlhovlnné spojenia s týmito časťami sveta sú teda takmer neuskutočniteľné.
Obr. Kmitočtové spektrum bleskového výboja
Šírenie VLF v podzemnom vlnovodePovrchovú vrstvu zemskej kôry na pevninách tvoria tzv. sedimentárne horniny hrúbky až 5 km. Vznikli z porušených a zvetraných častí starších hornín prenesených vodou alebo vetrom na iné miesta zemského povrchu. tieto horniny sú značne pórovité (pieskovec, vápenec), ľahko nimi preniká voda, a preto majú veľkú mernú vodivosť. Pod oceánmi je vrstva sedimentárnych hornín pomerne tenká a dosahuje hrúbky okolo 1 km.
Obr. Teoretická závislosť mernej vodivosti na hĺbke pod zemou pre SiO2
Pod sedimentárnymi horninami je uložená vrstva vyvretých vulkanických hornín, ktorá má hrúbku 10 až 20 km. Vznikli stuhnutím magmy a je to prevažne žula. Majú tvar hrubokryštalický až jemnozrnný, podľa doby chladnutia.Tretia vrstva je čadičová, skladá sa z tachylytu alebo dioritu a je 11 až 19 km hrubá. Sú to vyvreté horniny, ktoré vznikli pôsobením veľkých teplôt a tlakov v hĺbkach zeme. Pod touto vrstvou je uložený silne zásaditý dunit, ktorý sa tiahne až do hĺbky 2900 km. Zemská kôra je teda hrubá asi 35 km v pevninách a asi 15 km v oceánoch a je oddelená od plášťa, ktorý tvorí dunitová vrstva.
Frekvencie v pásme veľmi dlhých vĺn závisia na mernej vodivosti hornín, na teplote a hĺbke pod povrchom zeme. Podzemný vlnovod je teda vhodným prostredím na šírenie rádiových vĺn na veľké vzdialenosti. Hornú stenu tohto podzemného vlnovodu tvoria sedimentárne horniny, kt. merná vodivosť je asiσ = 10-3 S/m u nevodivých minerálov a suchej pôdy. Na základe závislosti teploty a hĺbky na mernej vodivosti kremeňa bola zostrojená krivka, ktorá predpokladá lineárnu závislosť hĺbky na teplote pre mernú vodivosť zemskej kôry (viď obr.).
Obr. Závislosť mernej vodivosti na hĺbke pod zemou a na teplote
Spodnú stenu vlnovodu tvorí značne vodivá hornina dunit. Pretože ide o veľké hĺbky, je vodivosť tejto vrstvy spôsobená zvyšujúcou sa teplotou v dielektrických horninách. Preto sa táto oblasť nazýva aj inverzná alebo termálna ionosféra, pričom máme na mysli len analógiu s niektorými vlastnosťami skutočnej ionosféry.Podmienky šírenia v takomto vlnovode nebudú celkom nezávislé na čase. Následkom napr. tektonických procesov môžu vznikať zmeny tlakov, ktoré sa môžu prejaviť zmenami el. vlastností hornín. Keby sa však zistilo, že prenosové vlastnosti zem. kôry sú veľmi stabilné a fluktuácia zanedbateľná, stala by sa zemská kôra ideálnym prostredím pre prenos správ, pretože fázová stabilita prenosu signálu na veľmi dlhých vlnách je predsa len do istej miery obmedzená výškou ionosféry.
Obr. Podzemný vlnovod pod hladinou mora
Pretože má morská voda veľkú mernú vodivosť σ = 4 S/m, dochádza v mori ku značnému tlmeniu rádiových vĺn i v pásme VLF. Preto by sa dal tento vlnovod použiť i pre spojenie pod morskou hladinou, ako to vyplýva z obr.. Vysielač je umiestnený na brehu a ponorka ponorená v blízkosti morského dna. Ako vysielaciu anténu môžeme použiť dlhý vodič umiestnený v hlbokom vrte v zákl. nevodivej hornine. Prijímacia anténa v tvare slučky je ponorená v morskej vode. Na obrázku je znázornená taká vysielacia anténa, vyžarujúca vertikálne polarizované, transverzálne - elektromag. vlny, ktoré sa môžu šíriť na týchto nízkych kmitočtoch v hlbokom vlnovode. Časť prenášaného výkonu prechádza vlnovodom do mora, kde je elmg. energia prijímaná prijímacou anténou umiestnenou nad morským dnom.Použitie VLF u veľrýb a delfínov
Zvuky vydávané rôznymi druhmi veľrybotvarých majú rozsah frekvencie asi od 15 Hz až do 240 kHz a výnimočne dokonca až do 280 kHz. Rovnako široký je aj rozsah zvukov, ktoré môžu prijímať a rozlíšiť.Zvuky, ktoré produkujú ozubené veľrybotvaré (podrad delfínoblížne- Odontoceti), bývajú väčšinou rozdelené do troch kategórií:
1. Hvízdavé zvuky s frekvenciou od 4 do 18 až 20 kHz.
2. Široká škála zvukov popisovaná ako kňučanie, vŕzganie i ako štekavé alebo kvákavé hlasy, ktorých frekvencia sa pohybuje v rozmedzí od asi 250 až 300 hz do 15 až 20 kHz.
3. Zvuky označované ako cvakanie s frekvenciou od 10 až 15 kHz do 240 až 280 kHz.Prvá skupina zvukov slúži na vzájomnú komunikáciu medzi jednotlivými zvieratami a to väčšinou na nie príliš veľkú vzdialenosť. Zvuky druhej skupiny majú tiež komunikačný význam, ale ich charakter je viac emocionálny, používajú ich aj osamotené zvieratá v momente prekvapenia, pri strachu, pri vyhľadávaní potravy apod. Zvuky tretej skupiny majú špecifický význam súvisiaci s javom, ktorý sa nazýva echolokácia. Pod pojmom echolokácia rozumieme schopnosť orientovať sa v priestore na základe odrazených zvukových vĺn. Zaujímavá je skutočnosť, že niektoré veľrybotvaré sú schopné vydávať súčasne zvuky slúžiace na vzájomné dorozumievanie a tiež zvuky slúžiace echolokácii.
Zrak väčšiny veľrybotvarých je dobrý až výborný a umožňuje im, aby sa pri dobrej viditeľnosti dobre orientovali na krátku vzdialenosť.Orientácia na väčšiu vzdialenosť a orientácia na krátku vzdialenosť pri zlej viditeľnosti, v noci, vo väčších hĺbkach sa však vždy u ozubených veľrybotvarých uskutočňuje vždy na princípe echolokácie. Takzvaný zvukový radar, presnejšie sonar, sa stáva v skutočnosti najdôležitejším prostriedkom orientácie ozubených veľrybotvarých vôbec. Dokonalosť echolokačného systému je taká, že súčasná technika nemá a dlho nebude mať k dispozícii prístroj, ktorý by sa svojou dokonalosťou a precíznosťou práce mohol merať so sonarom veľrybotvarých. K echolokácii veľrybotvaré používajú zvuky so strednou a vysokou vlnovou frekvenciou, ktoré väčšinou zasahujú do ultrasonickej sféry. Taktiež u vorvaňov, u ktorých bolo zistené, že horná hranica vlnovej frekvencie zvukov používaných na echolokáciu obvykle nepresahuje 32 až 35 kHz, sa napriek tomu tieto frekvencie nachádzajú výrazne v ultrasonickej sfére. Echolokačné signály, ktoré sú v odbornej literatúre uvádzané pod súhrnným anglickým označením clicks, čo sa dá preložiť ako cvakanie, sú produkované v podobe sérií krátkych a dlhých impulzov. Každý trvá priemerne iba dve tisíciny sekundy, niekedy dokonca len jednu desaťtisícinu sekundy. Každé cvaknutie tvorí jeden až desať impulzov, ktoré sa na zvlášť upravenej aparatúre zdajú byť vždy impulzom jedným. Až záznamy z osciloskopu doložili, že každé cvaknutie sa v skutočnosti skladá nielen z jedného, ale aj z niekoľko izolovaných impulzov. Zatiaľ najväčší počet cvaknutí bol zistený u delfína skákavého, u ktorého bolo zistené až 400 a výnimočne i 800 cvaknutí za sekundu. U vorvaňa bolo zatiaľ zistené maximum 50 cvaknutí za sekundu. Je však pravdepodobné, že aj tento najväčší ozubený veľrybotvarý môže vyslať za sekundu väčší počet cvaknutí. Pomocou svojho sonaru sú veľrybotvaré schopné poznávať povahu okolia, rozpoznať včas prekážku, nebezpečie atď.
Presnosť práce sonaru je takmer neuveriteľná. Množstvo uskutočnených experimentov dokázalo, že napríklad u niektorých delfínov dosahuje jeho rozlišovacia schopnosť na vzdialenosť jedného až dvoch metrov hodnoty 3 až 5 milimetrov. Delfíny sú schopné rozlíšiť predmety veľkosti niekoľko desiatok centimetrov na vzdialenosť až troch kilometrov! Pre lokáciu bližších predmetov pritom používajú ultrazvuky veľmi vysokých frekvencií, pre lokáciu vzdialenejších objektov zvuky s frekvenciou nižšou, ležiacou v oblasti počuteľnosti i pre ľudské ucho. Na vzdialenosti objektu, ktorý je určovaný odrazom zvukových vĺn, závisí i počet za jednu sekundu vyslaných echolokačných impulzov alebo ich sérií. Čím je príslušný objekt vzdialenejší, tým je treba i dlhšia doba na návrat odrazeného signálu. Ako sa zviera k danému objektu približuje, stúpa úmerne aj počet vysielaných echolokačných impulzov. Vo vode sa zvuk šíri viac ako štyrikrát rýchlejšie než vo vzduchu. Keď vyšle zviera jedinú sériu echolokačných zvukových impulzov za sekundu, môže tak orientačne prehľadať priestor do vzdialenosti 720 metrov. Významnou skutočnosťou je, že zvuky s vyššou frekvenciou sa šíria do menšej vzdialenosti než zvuky s nižšou frekvenciou. Vysokofrekvenčné zvuky sú vnímateľné len do vzdialenosti niekoľko stoviek metrov a žiadny z ultrazvukových signálov neprekoná vzdialenosť väčšiu ako 3 až 5 km. Zvuky nízkofrekvenčné - infrazvuky preklenú vzdialenosť mnoho desiatok či dokonca niekoľko sto kilometrov. Vydávané zvuky pritom musia dosiahnuť určitú intenzitu a tá je u veľrýb dosť vysoká. Meraním sa zistilo, že dosahuje často 60 až 80 decibelov. Frekvencii zvukového signálu je potom priamo úmerná dĺžka zvukovej vlny, ktorá je rozhodujúca pre rozlišovaciu presnosť práce sonaru veľrybotvarých. Čím viac sa skracuje dĺžka zvukových vĺn, tým viac môžu klesať aj rozmery objektu, ktorého poloha má byť nimi určená. Dĺžka zvukovej vlny však pritom nesmie byť omnoho väčšia ako je veľkosť tohto objektu, inak k odrazu zvukovej vlny nedôjde. Experimentálne bolo overené, že veľrybotvaré ľahko odlišujú rovnako vyzerajúce telesá duté od plných.
Telá rýb, ktorými sa živia, odrážajú zvukové vlny pomerne slabo. Dôležité však je, že tkanivo tela má rôznu zvukovú priestupnosť a vzniknutý komplexný odraz potom veľryby informuje o blízkosti koristi. U väčšiny rýb je z tohto hľadiska významná najmä prítomnosť plynového alebo vzduchového mechúra. Práve ten je akusticky najzreteľnejší, lebo je naplnený plynom a vytvára tak vyhranenú hranicu medzi dvomi rôznymi látkami. Delfín spozoruje 10 cm rybu spoľahlivo zo vzdialenosti 12 - 15 metrov a húfy rýb na vzdialenosť okolo 300 - 400 m. Vzduchom naplnené pľúca napomáhajú delfínom zisťovať pomocou echolokátora tiež vzájomne svoju prítomnosť a to do vzdialenosti 100 - 400 m. K tomu, aby veľrybotvaré mohli určovať pomocou svojho echolokačného zariadenia nielen smer, v ktorom sa zaznamenaný objekt nachádza, ale aj jeho vzdialenosť, potrebujú dokonale analyzovať prijímané odrazené zvukové signály.
Určenie smeru umožňuje zhodnotenie časového rozdielu, ktorým dorazia zvukové vlny k dvom samostatným prijímačom - k pravému a ľavému vnútornému uchu. Určenie vzdialenosti je potom určené zhodnotením časového intervalu, ktorý uplynie medzi okamžikom, kedy bol echolokačný signál vyslaný a okamžikom, kedy bol jeho odraz zachytený prijímačom. Presnosť, s akou určujú vzdialenosť sonarom lokalizovaných objektov vyžaduje, aby ich vnútorný chronometer pracoval s rozlišovacou schopnosťou 1-2 milióntiny sekundy. Rovnako úžasná je aj schopnosť rozlíšiť zvuky o rôznej frekvencii. Umožňuje im bezpečne rozlíšiť odraz vlastného signálu od prípadného podobného a vo frekvencii len nepatrne rozdielneho signálu vyslaného iným jedincom toho istého druhu.
Ozubené veľrybotvaré produkujú zvuky dvomi odlišnými spôsobmi: jednak rozochvievaním vzduchového stĺpca v hrtane, jednak rozochvievaním vzduchového stĺpca v zložitom systéme vačkov, ktoré sa vychlipujú z nosnej trubice medzi lebkou a vnútorným dýchacím otvorom. Preháňaním vzduchu z vačku do vačku a späť do nosnej trubice môže zviera vydávať veľmi širokú škálu zvukov. V hrtane sú zvuky tvorené preháňaním a rozochvievaním vzduchu vo vnútri samotnej dutiny hrtanu. V hrtane sú tvorené zvuky nižšej frekvencie a väčšej vlnovej dĺžky, zatiaľ čo vačky (divertikuly) sú zdrojom zvukov strednej a vysokej frekvencie a tým aj menšej vlnovej dĺžky. Zvuky na vzájomné dorozumievanie vznikajú v hrtane, vačky produkujú signály echolokačné. Prijímanie zvukov u veľrybotvarých je úplne odlišné než u človeka a ostatných savcov. Zvukové vlny sú schopné prenikať nielen do vlastného sluchového orgánu, ale aj kožou, tukovými, svalovými a kostnými tkanivami až do vnútorného ucha. U ozubených veľrybotvarých hrá dôležitú úlohu pri prijímaní zvuku spodná čeľusť. Tá je totiž dutá. Je vyplnená zvláštnou olejovitou látkou. Citlivosť tejto cesty na prijímanie zvukových vĺn je šesťkrát väčšia ako citlivosť normálnej cesty cez vnútorný sluchový otvor a okolité tkanivá. Priestorovému počutiu napomáha aj tá skutočnosť, že lebka je do istej miery asymetrická a v dôsledku toho je jeden zo sluchových orgánov vždy uložený ďalej od prednej časti hlavy než druhý.
U ozubených veľrybotvarých bol objavený tzv. ultrasonický reflektor. Pred čelnými kosťami je uložený značne veľký tukový melón, ktorý funguje ako akustická šošovka. Usmerňuje ultrazvukové vlny do úzkeho zväzku. Asymetrickosť lebky spôsobuje, že tukovým telesom sústredený lúč ultrazvukových vĺn je vždy odklonený a to väčšinou k pravej strane. Niektoré ozubené veľrybotvaré využívajú ultrazvukový reflektor pri love koristi i ako ultrazvukové delo. Keď sa zviera priblíži k svojej koristi, zvýši náhle prudko intenzitu ultrazvukových impulzov. Tým môže prísť k ohlušeniu a následnej dezorientácii vyhliadnutej koristi.
V náväznosti na diaľkovú komunikáciu, poprípade orientáciu veľrybotvarých je teba pripomenúť, že v mori existujú trasy či kanály, ktorými môžu hlavne nízkofrekvenčné zvuky a infrazvuky prenikať do vzdialeností až niekoľko tisíc kilometrov bez toho, že by príliš strácali na intenzite. Zvukový kanál vzniká tak, že pri zväčšujúcej sa hĺbke sa znižuje teplota vody a zvyšuje tlak; keď sa zníži teplota, znižuje sa aj rýchlosť zvuku, zatiaľ čo zvýšený tlak naopak rýchlosť zvuku zvyšuje. V určitej hĺbke sa tak vytvára zóna, v ktorej sa zvuk šíri maximálnou rýchlosťou a iba s minimálnymi stratami na intenzite. Vzniká zvuková trasa pohlcujúca iba veľmi málo zvukové vlny a umožňujúca ich šírenie do ohromných diaľok.
Pre zaujímavosť:
-Koža delfína bráni vytvárať vo vode okolo tela turbulentné prúdy.-Navzájom sa poznávajú podľa vibrácií.
-Delfín počuje 400 krát lepšie ako človek.
-Delfín počuje aj pád omrvinky na vodnú hladinu na vzdialenosť 4 metrov pri šumiacom mori. Počúva iba signály idúce na tvárovú časť tela.
-Delfín počúva iba to, čo chce. Do sluchu vpúšťa iba svoje rezonancie. Nevpúšťa infrazvuk, ale iba ultrazvuk.-Delfín má dva druhy sluchu, na infrazvuk a na ultrazvuk.Vplyvy VLF na ľudský organizmus ako psychologická zbraň
Už od druhej svetovej vojny vedci študovali zmeny v chovaní človeka pri pôsobení rôznych rádiových, ultrazvukových alebo svetelných vĺn. K tomuto objavu došlo náhodou, keď sa ľuďom pôsobiacim v blízkosti týchto vĺn prichádzalo zle, začali sa chovať agresívne, alebo naopak zaspávali. Po mnohých pokusoch bolo jasne špecifikované nielen aké vlny dokážu v človeku vyvolať zmeny v chovaní, ale aj v akých dávkach a aké presné výsledky majú byť dosiahnuté. Zistilo sa totiž, že tieto umelé vlny majú pri určitom nastavení rovnakú frekv. ako prirodzené vlny ľudského tela, ktorými sú v našich telách ovládané nervové centrá, zmyslové orgány i mozgová činnosť. Ak sú tieto prirodz. vlny prekryté silnejšími vlnami o tej istej frekvencii, človek reaguje práve na ne a je tak v podstate otrokom príkazov od inakiaľ, bez toho aby to čo len trošku tušil.
Existujú spôsoby ktorými sa dajú na diaľku sledovať informácie v ľudskom mozgu digitálnym dekódovaním elektromagnetických (EMF) emisií o frekvencii 1 - 50Hz a výkone 5 miliwatov, ktoré sú produkované mozgom. Ľudské myslenie je tiež v podstate fyzikálny dej a ako taký sa dá fyzicky nielen zistiť (kontrolovať), ale aj fyzikálne ovládať(dá sa umelo meniť, alebo prehlušovať rovnakou, ale silnejšou frekv.).Ide o tzv. elmg. stimuláciu mozgu pre neurálne monitorovanie na diaľku (RNM) a elektronické napojenie na mozog (EBL).
Prvý, kto v tajnosti viedol tieto výskumy bola samozrejme armáda pre vojenské účely. Po páde "železnej opony" sa však vo výskumoch pokračovalo a prešli z tajných vojenských základní do vládnych výskumných ústavov pre použitie na zmenu a reguláciu chovania a myslenia spoločnosti. Tieto psychologické zbrane boli vyvíjané už po druhej svet. vojne. Boli použité aj vo vojne v Perzskom zálive roku 1990. Išlo o technológie založené na útoku na myslenie protivníka. Američania tu vysielali zvukové vlny určitej frekvencie a veľkého výkonu. Tie pri dlhšom pôsobení obmedzujú v človeku sústredenosť, neskôr myslenie a sebaovládanie. Pritom sú ale uchom nepočuteľné, prijíma ich len ľudské podvedomie, kde dochádza k útoku na mozog. Celý svet bol prekvapený, ako z nepriateľských zákopov začali náhle po tisíckach vybiehať irackí vojaci a masovo sa vzdávali, hoci mali drvivú presilu, profesionálne vojsko a zbrane rovnocenné s Američanmi. Psychologické zbrane urobili svoje. Doplatili však na to aj samotné Spojenecké vojská, pretože sú teraz všetci v izolovaných liečebniach ako psychické trosky s narušeným zdravím.
Krátko na to aj Rusko oficiálne vyhlásilo, že vlastní psycholog. zbrane a tak bola odhalená aj aféra v Perzskom zálive. Bývalý generál tajnej sovietskej zložky KGB Oleg Kulagin v auguste 1990 v Krasondare oficiálne priznal, že vláda vlastní nielen zariadenia na ovládanie mysli obyvateľov, ale aj k ich nervovému poblúzneniu, diaľkovému zhypnotizovaniu až zošaleniu schopné vyvolať rôzne emócie od nenávisti, eufórií, strachu až po úplnú labilitu.
Americké letectvo tiež používa generátory ELF - extrémne nízkych vĺn, ktoré dokážu vyvolávať davové halucinácie a predstavy čohokoľvek v ľuďoch niekoľko km od zdroja.
Vo Francúzsku zase vypukla pred niekoľkými rokmi veľká aféra. Bolo odhalené, že práve touto metódou bola vedená televízna volebná kampaň prezidenta F.Miterranda, ktorému pomohla k jeho druhému zvoleniu.
V 1978 USA s hrôzou zistilo nad svojím územím veľmi neobvyklé vlnové vzorce umelého pôvodu. Neskôr sa ukázalo, že tieto signály vysiela sovietska stanica z vysielača o výkone 40 MW, medzi mestami Rigou a Gomelom. Išlo o frekv. od 5 do 15 Hz, čo je práve ono elmg. spektrum, ktoré uvoľňuje psychoaktívne neuronálne efekty a ovládanie mysle.
(Modulácia týchto frekv. do TV, aj do rozhlas. vysielania + pamäťové clony pomocou TV obrazu.)
Umelé prírodné katastrofy ( 2,5- 10 MHz, krížové dipóly, Aljaška pri meste Gakona, 100 miliárd wattov - výkon, patent pod číslom 468 560 5 Spol. pre výskum technológií na využívanie energie. Ide o projekt HAARP, ktorý sa okrem iného venuje aj tomuto, len sa o tom nehovorí na verejnosti.)
| zdroj: | esev.wz.cz |
| dátum: | .2004 |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára