ÚPIS PRE BUDÚCNOSŤ
Miroslav Dolejší
Nestratili sme svoju slobodu, svoju dôstojnosť a svoju vládu ako národ mužov, brániacich svoju zem a svoje rodiny, ale ako národ politicky nevychovaný, ako občania a ľudia neznalí seba a mravných hodnôt ľudských. Pokiaľ môžeme ešte teraz predpokladať, že Československo nepozostáva z ľudí menejcenných, degenerovaných a mravne nespôsobilých, je ešte stále možné hľadať východiská. Nájdenie takýchto východísk je našou povinnosťou bez ohľadu na príčiny vzniku dnešného stavu, bez ohľadu na národné porozumenie, bez ohľadu na dobro, spravodlivosť, a túto povinnosť musí na seba zobrať každý jednotlivý občan Československa dobrovoľne.
Osudová otázka záchrany pred priepasťou a skazou nebola uspokojivo vyriešená za 73 rokov existencie štátu. Niekoľkokrát sme videli blížiť sa osud bez toho, aby sme rozumeli a vždy sme to pochopili neskoro, z nedostatku všeobecných vedomostí a vedúcich osobností sme neskoro rozoznali nebezpečenstvo z toho, čo sa vlastne deje. Pod vedením mužov našej, európskej a svetovej politiky prichádzal od začiatku 20. storočia strašidelný osud zotročenia ľudstva a nikto sme netušili jeho naplnenie. V dobrej viere v týchto ľudí sa celá Európa nechávala klamať najnemožnejšími ilúziami a šila za svojimi citovými vodcami, aby sa nechala zničiť a zotročiť. Bolo to ľudsky pochopiteľné, snáď tragicky krásne, ale politicky nemožné.
Ak sa teraz poznanie tohto stavu neprederie tristo rokmi umelo vytváraných nálad, mýtov, ilúzií a krásnych hesiel, nebude už žiadna možnosť zmieru, iba ak za cenu nášho zničenia. Tak ďaleko nás doviedli ľudia, ktorí síce dokázali organizovať revolúcie a vojny, ale neboli politikmi.
Politika nie je vecou kvanta vedomostí a detailov – je predovšetkým vecou výchovy k nej. A politická výchova, tak politická vzdelanosť – ale predovšetkým mravná vôľa a sila.
Silu a cenu národa je možné poznať len v krutých chvíľach jeho osudu. Teraz dolieha na štát a jeho národy hospodárska bieda, ale to nie je to najhoršie, čo môže národ a jedinca postihnúť, i keď vyčerpáva, berie chuť k životu, deprimuje a podlamuje dušu. I najskvelejší duch zahynie, ak nedá svojmu telu chlieb. Bude ešte horšie zásluhou hospodárskeho marazmu, ale je to skutočne to najhoršie?
Vôbec nie – najhoršie by bolo, keby národ v tejto dobe skúšok zakrpatel duchovne. Keby stratil vôľu prekonať nepriazne doby a zákernosť nepriateľov oceľovou vôľou. Keby mal národ cenu len potiaľ, pokiaľ má plné misy. Malosť dnešnej doby a našich ľudí je v kriku po pretekajúcich stoloch, zábave a pôžitku. Že nevidí tiež požehnanie skúšok, bolesti, utrpenia a prekážok, že sa ženie len za dobrým a istým živobytím. Ak to dostane, jeho bolesť zmizne a národ sa stane stádom ošípaných.
Nie je potrebné hladovať, aby sa niečoho dosiahlo – je možné dokonca žiť v prepychu a byť pritom niečím vyšším, než je ošípaná. Ale národ by si mal pripustiť, že i v tej spleti politických a hospodárskych podvodov a trikov prítomnosti je zásah prozreteľnosti, ktorá sa nikdy nemýli. Prestaňme sa sťažovať na zlých vodcov a zradcov, keď sme si ich sami nedávno zvolili, na marazmus a biedu, do ktorej nás práve oni vrhajú a zastavme sa na chvíľku sami pri sebe a položme si otázku, či nie práve teraz a práve za týchto okolností neprežívame vlastne najslávnejšiu dobu boja o veľké duchovné víťazstvo. Nie je práve teraz najpriaznivejší čas byť silnejším, než kedykoľvek predtým. Nie je veľká a dlhá bolesť zo seba samých najspoľahlivejším dôkazom väčšej a vyššej potreby slobody v budúcnosti?
Rozpoloženie ducha je v súčasnosti také, že to najdôležitejšie je mu najvzdialenejšie. Občania, zaťažení päťdesiatimi rokmi mentálnej genocídy bezmocne nihilizujú alebo moralizujú, vydávajú mnoho kriku pre nič a zo všetkého vytŕča len malosť. Následky cieľavedomej politiky všeobecného spustošenia, zdôraznené starosťami o to najprimitívnejšie, hrozia učiniť z obyvateľstva Československa len pokrikujúce stádo
a „houfec tichošlápků“. A práve tu je najväčšie nebezpečenstvo. Je možné trpieť a strádať a predsa si len zachovať duševné zdravie a mravnú silu. Kde však národ, občania štátu, každý jednotlivec stratí spojujúcu niť so všetkými, kde každého jedinca nepreniká vedomie národnej súdržnosti a občianskej povinnosti, tam nastáva nevyhnutný úpadok.
a „houfec tichošlápků“. A práve tu je najväčšie nebezpečenstvo. Je možné trpieť a strádať a predsa si len zachovať duševné zdravie a mravnú silu. Kde však národ, občania štátu, každý jednotlivec stratí spojujúcu niť so všetkými, kde každého jedinca nepreniká vedomie národnej súdržnosti a občianskej povinnosti, tam nastáva nevyhnutný úpadok.
Znemravnenie ohromnej časti obyvateľstva, bieda a hospodárska kríza, to je samozrejme zlé. Oveľa horšie by však bolo, keby práve ony mali byť vodcami národom a štátu, keby práve ony mali rozhodnúť o vnútornej cene národov a štátu. Takmer vždy v dejinách bolo zlo to najlepšie, čo môže zbedačené ľudstvo postihnúť. Dúfajme, že tiež terajšia vláda zla je len budúcim dobrom pre Čechov a Slovákov. Práve v tejto dobe rozhodneme sami o sebe, či sme národom a štátom, ktorý si vybojuje svoju suverenitu a svoju slobodu. Teraz, v tejto dobe, sa ukáže cena českého a slovenského národa. Beda nám a našim potomkom, keby sa cena národov videla v množstve privatizačných kupónov, devízových kont, zahraničných áut a počte vlastnených víl alebo vo víťazstve tej či onej politickej strany. Práve teraz by mal národ a každý jednotlivec zjemniť svoj sluch a počúvať posolstvo svojich predkov. Práve teraz by si mal každý objasniť, že všetko, čo sa deje, deje sa preto, aby z boja vyšiel každý slobodný, alebo aby zahynul. Ak to nepozná, potom je ľahostajné, či bude o nejaký deň menej alebo viac živoriť. Jednotlivec či národ, ktorý zradí svoje poslanie, nemá právo k životu. Nech teda koná svoju povinnosť, nech prekoná svoju malosť, aby mohol byť veľkým a slobodným.
Sme povinní, každý z nás je povinný podstúpiť boj s ohavnosťou malej doby a ešte menšími mesiášmi, boj často trápny a nedôstojný, pretože je takpovediac nečisté zápasiť s malými ľuďmi, pokrivkávajúcimi so svojimi bludmi a chorobami na množstve cien za nevedomosti, vládychtivosti, straníctva a teroru. Nebudeme zápasiť s ľuďmi, ale s malými a nízkymi myšlienkami, nechávajúc osoby stranou, hoci sú ich mocenské pozície najvyššie a krikľavosť ichmesiášstva ešte hlučnejšia. Zvrhlosť doby by však nebola dokonalá, keby ľudkovia miniatúrnych cieľov nevideli nebezpečenstvo v každej vyššej myšlienke a preto budú prenasledovať myšlienku. Z postupu úkladov potom poznáme, že hlúposť a chytráctvo, hnacia sila celého politického komediantstva, nadobudla takých spôsobov a foriem, že je ju možné nazvať klasickou v dejinnom zmysle slova.
Značná časť občanov snáď už pochopila, čo sa stalo v novembri 89 a čo sa deje ďalej. Mnohým z nich bolo vplyvom mocenských politických pomerov znemožnené pracovať otvorene, niektorí vyčkávajú a niekoľko málo spolupracuje. Títo ľudia sa zriekli napospol hlučného vystupovania, majúc na pamäti, že slobodný národ nemožno tvoriť používaním starých politických metód. To prenechávajú tzv. opozícii, v ktorej výsledky možno veriť rovnako málo, ako v hodnotu zásahov tzv. majority nielen v ČSFR, ale bez výnimky v celej európskej a svetovej politike.
Kategorická požiadavka znie, že na čele národa, štátu či ľudstva majú miesto len najlepší, pretože len vtedy môže byť správa ľudských vecí aspoň dobrá. Pokiaľ však o ľudských záležitostiach rozhodujú komedianti, demagógovia a zločinci, volení nekritickým a nerozumným množstvom, môže byť výsledkom len situácia, aká v prítomnosti zavládla na celom svete. Nerestné metódy politiky a gigantický klam, ktorým sú obostreté nielen veci sociálne, spoločenské, ale i ľudské vôbec, sú dôsledkom faktu, že politiky sa zmocnili zločinecké organizácie, vedúce proti ľudstvu psychologickú vojnu s cieľom ovládnutia myslenia ľudstva – len tak je totiž uskutočniteľná ich šialená ašpirácia na svetovládu. Tento fakt sa ozrejmí niekomu skôr, niekomu neskôr, väčšine úplne neskoro. Úlohou vedomých nie je púšťať sa do zápasu s každým plateným „pisálkom“, členom tajného bratstva či šialencom. Doba, v ktorej je takmer všetka ľudská energia zneužitá politickými manipulátormi k boju človeka proti človeku, nestojí za pozornosť. Tá istá doba, v ktorej všetko tzv. štátotvorníctvo je venované podlamovaniu tvorby, činnosti, života, kde sa všetko venuje vymýšľaniu davových podvodov a násilností – takáto doba nemôže ničím imponovať.
Nie je k žiadnemu úžitku polemizovať s darobnosťami – je možné pokojne sa prizerať, ako sa chŕlia desiatky a stovky miliónov na ohlupujúcu stranícku tlač, ktorej úloha je úbožiacka. Zápasiť s tisícami zákerností tejto tlače, rozhlasu a televízie, vyvracať tirády na politické veličiny, poukazovať na nezmysly, ak sú ľudia tretej triedy vynášaní na svetové persóny – nemá cenu.
Prezident ČSFR sa 17. 11. 1991 obrátil s výzvou k občanom a naznačil možnosť predčasnej výmeny svojej vlády. Odporučil k výberu kandidátov do ďalších volieb národu, aby si vybral tých najdôveryhodnejších. Takže: urobme tak. Nenechávajme si osobnosti odporúčať – vyberme si ich sami. Vláda nad ľuďmi, v štáte či v obci, patrí najlepším bez ohľadu na to, či sú v priazni tajných spolkov či tzv. počestných občanov, a či nie. Vláda musí byť neosobná, nadosobná, nadradená úbohým chúťkam vladárov z božej milosti či z milosti davu. Nie je pravda, že ľud si môže vládnuť sám – celok musí byť riadený. Ak bola smiešna postupnosť panovníckych rodov, keď sa mohol stať vladárom rodený idiot, je smiešnou demagógiou vláda ľudu, pretože celok nemôže riadiť, celok musí byť riadený. Vždy to boli jedinci, ktorí viedli a každému musí záležať akí to budú jedinci, ktorí vedú – v tom je zodpovednosť každého voliča. Volebný systém je nedostačujúci, úplne nekritický a nezodpovedný. Obraz volebného boja je obrazom ľudskéhoúbožiactva: rozhoduje prostý počet hlasov bez ohľadu, či volí veľká časť z nevedomosti, zvedená sľubmi bezcharakterných „mluvků“ ako potvrdili minulé voľby. Ľudia volia a nevedia v podstate čo či koho. Vlani ľudia volili a už za pol roka vedeli, že volili zle. Následkom sú státisíce klesajúcich a znechutených občanov, ktorí vinou pomerov, presýtení komediantstvom života, sklamaní sľubovanou spravodlivosťou, zákonmi, povinne slávenými kapacitami, celkovým chodom vecí, nemajú už žiadny oporný bod ani v sebe. Neveria už ničomu, pretože komedianti, túžiaci po moci a živote na ujmu ich samých, im v podobe nastrčených politikárov vzali i možnosť viery v seba.
Demokraciou je potrebné rozumieť vláde, ktorá sa riadi všetkými hlasmi celku a najlepších z nich používa k riadeniu ľudských záležitostí. V demokratickom systéme nesmú byť majority a minority, demokracia má byťspoluvládou všetkých a nadvládou najlepších.
Súčasná politika je sankciou chytráctva, sankciou trvalých rozbrojov medzi občanmi, národmi a štátmi. Súčasná politika tvrdí, že sa usiluje o prospech všetkých, ale činí to na úkor všetkých – komédia je teda dokonalá. Všetci politici súčasného typu sú tej mienky, že ľudstvu je nutné vládnuť hrôzou a podvodom. Zabudli si však uvedomiť, že i politikom tohto ducha je nutné vládnuť hrôzou, pokiaľ sa zo zločincov nepremenia v niečo vyššie. Keby ľudstvo poznalo svoj vlastný svetový podvod, pravdepodobne by radšej zahynulo. Boj o slobodu, o faktickú slobodu, je bojom o možnosť žiť podľa individuálnych schopností každého. Zločinci, chytráci, komedianti, tajné bratstvá a barbari v tom nemajú rozhodovať. Politikou nastrčených ľudí malej inteligencie zakrpatel duch ľudstva, utápa sa v márnych súbojoch. Inteligencia, talenty, všetko vyššie a lepšie je znásilňované, vzdelanci sa stali rabskými, zbabelými, stádom, luza kričí a priživuje sa. Rozvrátené hospodárstvo sveta, zmyslu zbavený život miliónov, nesprávne až vražedné rozhodovanie o veciach celku i o veciach individuálnych je dostatočným dôkazom, že riadenie vecí je v rukách nesprávnych a zlých. Zakorenené zvyky však nemožno odstrániť razom, zvlášť ak sú mylne považované za dobré. Ľudstvo sa stalo vplyvom takejto politiky najväčším otrokom a ani o tom nevie. I v takýchto ojedinelých okamihoch, keď zo svojich bludov občas precitne, je jeho prebudenie sprevádzané omylmi. Zbedačovanie ľudstva je úžasné – ľudstvo zakrpatelo v politikárskom kaukliarstve. Všetci chcú len cudzopasiť, málokto túži po práci a tvorbe, po spravodlivosti, po skutočne slobodnom živote. Ľudia chcú byť radšej psami a babami, len keď dostanú niečo zadarmo alebo na úkor druhého. Ľudstvo bolo zotročené a preto je otrokárske. Z tohto páchnuceho kruhu musí von, lebo zahynie.
Produktom 200 rokov trvajúcej psychologickej vojny proti ľudstvu je tzv. moderný človek. Namiesto mozgu má automat na triedenie myšlienok, ktorého prejavy sa delia na výnosné a neproduktívne. Medzi neproduktívne hodnoty patrí všetko, čo sa nedá premeniť za peniaze, pocty, moc alebo slávu. Tento silno propagovaný moderný človek je mravne a duchovne slepý a hluchý, pretože sa snaží umlčať svoje svedomie. Nevie, že jeho život so všetkými zdanlivými pôžitkami a úspechmi nemá cenu, ak nie je v harmónii s večnými zákonmi Božími, v ktorých je ukryté tajomstvo života. V dôsledku duchovnej genocídy, ktorej bol podrobený, tento moderný človek zabudol, že každý tvor, každý čin i každá myšlienka má svoje presne vymedzené miesto v bytí a len vtedy ak je správne na tomto mieste vykoná svoje poslanie. Ak nie je na svojom mieste, je príčinou bied a nešťastia, spôsobuje rozvrat, akého sme teraz svedkami. Príčina dnešnej krízy a všetkých kríz minulých a budúcich je v ľuďoch, ktorí nie sú na svojom mieste. Moc uchvátili surovci, ušľachtilí ľudia boli násilím odstránení a umlčaní. Následkom je chaos, zmätok a svet sa podobá cirkusovej manéži, kde sa klauni zmocnili bičov a chcú napodobniť krotiteľa.
Mravne a duchovne zoslabnutí ľudia hľadajú vodcov a volanie po nich je falošným volaním, pretože nepoznajú, kto je a kto nie je vodcom. Kto nemá spoľahlivé znalosti príčin udalostí posledných troch storočí, ten nie je vhodným vodcom. Vodca nesmie hovoriť to, čo chcú ľudia počuť – takýto človek môže byť populárny, ale nie je to talent vodcu, nie je to reálny politik, akého dnes štát potrebuje. Ľudí bez znalostí a bez rozvahy je dosť.
Každý z nich má nejaké vlastné osobné záujmy, ktorých sa skutočný vodca musí nemilo dotknúť, ak bude hájiť len svoje veľké ciele. Úsmevy a nadávky novinárov, ohováranie nízkych – to všetko musí byť ľahostajné. Reálny vodca musí byť ako lekár, ktorý je nútený použiť ťažké operácie a horké lieky i za cenu, že ho bude pacient nenávidieť. Nemôže dopustiť, aby štát zahynul, zatiaľ čo by vyhlasoval do sveta otrepanú pieseň mieru, humanity, tolerancie a ľudských práv.
Po veľkom zničení neostáva nič iné, než pracovať na odpratávaní trosiek. Je jednoduchšie hovoriť o svinstve a bravčovom chlieve, než v ňom urobiť poriadok. Na počiatku je však nutné uvedomiť si, že osud každého národa neurčuje jeho majetok, ale jeho bytosť. Všetko, čo stratíme môžeme znovu nahradiť – okrem nášho totálneho ľudského zničenia. Takáto hraničná situácia vyžaduje hraničnú morálku: sebaovládanie, askézu a obete. Zmäkčilá, materialistická, vypočítavá generácia dneška nie je schopná s najväčšou pravdepodobnosťou dospieť k tak veľkým morálnym záväzkom – toho sú schopní len silní, osamotení jedinci.
Rozšírenie masovej spoločnosti konzumentov v komunistických štátoch rovnako ako na Západe, smeruje k stále väčšej organizovanosti a inštitucionalizácii osobného a občianskeho života ľudí. Stúpa význam tých, ktorí ovládajú najdôležitejšie prostriedky tejto organizovanosti, zatiaľ čo konzumentský dav je vo svojej činnosti riadený a vedený obvykle dobre utajovanými organizačnými centrami, mocenskými skupinami a ich politickým, finančným a ideologickým aparátom. Za takýchto okolností vzrastá význam a zodpovednosť osamelých, čestných a statočných jednotlivcov.
Pôvodné mocenské vrstvy a skupiny, akými boli aristokracie, teokracie, plutokracie a oligarchie otvorených diktatúr upadli a boli zničené, avšak existencia následných je nepopierateľná: klasický model demokracie patrí minulosti ako jedna z nespočetných politických ilúzií – nikdy a nikde nebola uskutočnená. Iná demokracia sa dosiaľ nezrodila. ČSFR po päťdesiatich rokoch diktatúr nie je demokraciou a opačné tvrdenie je primitívnou demagógiou.
V každom národe existuje síce rozptýlená a malá, ale spôsobilá skupina ľudí, schopných vlády dobrej. Žije obvykle nenápadne, nepovšimnutá, často prenasledovaná. Tvorí nepatrnú menšinu obyvateľstva každého štátu, každého národa, žije v ústraní svojim intenzívnym duchovným životom vo svojom vlastnom, osobnom duchovnom svete. Nestojí o pozornosť nezasvätených, nestojí o moc, nestojí o vládu, pocty či bohatstvo. Títo vládcovia duchovného kozmu hľadajú pokoj v povznesení nad malichernými požiadavkami politiky, doby a moderného človeka. Vedia, že nemôžu pomôcť, pretože pomôcť si môže len každý sám. Pestujú svoj duchovný svet bez toho aby dávali veto duši davov. Vždy sa dokážu ovládnuť a s bezpečným odhadom hodnôt sa vyhýbajú bezcennému svetu malých ľudí. Pohybujú sa len vo vybraných vrcholkoch duchovného života ľudstva a venujú sa vnútornému nazeraniu a kontemplácii, pretože všetko ostatné je len úbohé.
Túto duchovnú aristokraciu, tieto kniežatá ľudského rodu, však nemožno získať pre politiku. Opustili svet ľudského úbožiactva a ľudských malicherností, ktoré tvoria svet politiky. Úplná väčšina občanov ktoréhokoľvek z dnešných štátov by ich neprijala a nerozumela by im. Väčšina dnešných ľudí, ktorí sami seba nazývajú modernými, je úplne oddaná vymoženostiam technickej a konzumnej civilizácie, negatívnym materialistickým a naturalistickým filozofiám, celkom zbavená vnútorných duchovných potrieb. Každá ich otázka alebo problém sú bezprostredne vyriešené povrchnými relativistickými poučkami. S jednostranne vypestovanými duševnými schopnosťami, obmedzený vo svojej slobode a celkom zmanipulovaný, stratil dnešný človek potrebné predpoklady k viere vo svoj vlastný duchovný svet a jeho nadradenosť nad svety materiálne. Davy týchto zúbožených bytostí žijú v mravnom indiferentizme a v intelektuálnej anarchii a ich ľahostajnosť ich izoluje predovšetkým od nich samých. Intenzívny empirický a zmyslový život, bohatý na vonkajšie zmeny, odvádza človeka prítomnosti od vnútornej inšpirácie, od počutia autoritatívneho hlasu jeho vlastného vnútra.
Priepasť, ktorá sa otvorila medzi týmito duchovnými vyvolencami a davom je neprekročiteľná davom a jeho vinou. Sprostredkovateľom medzi nimi a množstvom môže byť niekoľko sto osamelých duchov, ktorí sú snáď ešte schopní hĺbať o budúcnosti, ktorú si davový konzument nedokáže ani predstaviť. Sú však bližšie celej ľudskej nedostatočnosti a preto môžu byť schopní určovať vkus ľudí, formovať spôsoby, riadiť tendencie, formulovať idey, vytvárať emocionálnu klímu, prejudikovať politiku svojho národa. Títo spravidla celkom osamotení jedinci sú mravnou a intelektuálnou dominantou občianstva, vytyčujúcou hodnoty a ciele nerozumnému množstvu materiálnych spotrebiteľov. Plnia funkciu mravnú, nehlásia sa k privilégiám, ale k povinnostiam. Dvadsať alebo päťdesiat ľudí, ktorí reprezentujú dobrú vôľu a duchovnú potenciu, môže pre duchovný, mravný a politický vývoj učiniť neuveriteľné veci, bez toho aby boli členmi organizácie alebo politickej strany. Bez toho, aby vládli mocenskými prostriedkami štátu, môžu garantovať stabilitu vo verejnom živote.
Blaho či bieda Československa bude závisieť od toho, či sa nájde dostatočne veľký počet súdnych, intelektuálne a mravne samostatných ľudí, ktorí sú vo svojom osamotení a majú odvahu vyvodiť zo svojho osobného postoja konzekvencie i vo svojom jednaní.
Len pokiaľ ide o takýchto ľudí, je možné zastávať požiadavku mravnej autonómie, i keď je veľmi žiadané, aby čo najširšia vrstva obyvateľstva bola vychovaná k politickej súdnosti. Plne autonómnej mravnosti však nemôžeme dosiahnuť všetko obyvateľstvo, pretože takáto autonómia predpokladá predovšetkým náhľad. Mravnosť občianstva bude musieť vždy viac či menej spočívať na autorite. Pre konzumentský dav platí oveľa skôr ponímanie povinnosti, podľa ktorej plnia úlohy, ktoré každý nachádza už formulované pre rodinu, pre zamestnanie, pre občianstvo v štáte. Čo má byť povinnosťou, v tom je každá ľudská pospolitosť vždy závislá na vodcoch. Úloha vodcov pripadá občanom obdareným štátnou, politickou a mravnou autoritou. Ak autority povolané k vedeniu nevedú občiansku verejnosť skutočne, ale získavajú si ju, riadia sa jej omylmi, žiadostivosťami, náladami a krátkodobými, krátkozrakými hedonistickými chúťkami, ak nie sú vodcovia mravne autonómni a ak nie sú morálne zodpovednými osobnosťami, ale demagógmi, ktorým ide o osobný vplyv a osobnú moc za každú cenu, dostane sa štát prirodzene rýchlo do nebezpečenstva, ako sme toho práve svedkami.
Základnými kvalitami týchto ľudí je maximálna osobná disciplína a prísnosť foriem, nezlomná väzba a najprísnejšia disciplinovanosť postoja spolu so samozrejmosťou osobnej slobody každého z nich. To sú rozmery, podľa ktorých ich možno rozoznať a voliť. Len takýto ľudia môžu byť skutočnými nositeľmi zodpovednosti za národ a štát, pričom ich posledná zodpovednosť môže byť fundovaná len v transcendencii.
Praha, 17. 11. 1991
zdroj: | Miroslav DOLEJŠÍ: Úpis pro budoucnost. In: Týdeník politika. c. 45, 1991, s. 3-5. |
preklad z češtiny | Proglas.sk |
dátum: | 15.III.2006 |
