rozhovor s Miroslavom Dolejším

JOZEF LUKY
Pomôžme deťom, lebo sa ešte nevedia brániť!
Blahobyt, zábava, nuda
alebo
Koniec našej civilizácie?!

Exkluzívny rozhovor s Miroslavom Dolejším

Slovenská verejnosť pozná bývalého politického väzňa z rokov 50-tych a normalizačných MIROSLAVA DOLEJŠÍHO najmä ako autora Analýzy 17. novembra 1989. Analýza zamatového prevratu vyšla v niekoľkých svetových jazykoch a v českej a slovenskej mutácii v náklade približne 220 000 výtlačkov. Analýza na dlhý čas ovplyvnila politické myslenie obyvateľov bývalého Česko-Slovenska tým skôr, že všetky zásadné konštatovania tejto práce politický vývoj iba potvrdil. Miroslav Dolejší, potomok starého českého šľachtického rodu katolíckej orientácie, žije dodnes v Prahe. I napriek tomu, že komunistické koncentračné tábory jeho zdravie značne podlomili, duchovne je stále svieži. Avšak rozhovory pre médiá už takmer neposkytuje. Napriek tomu před časom odpovedal na niekoľko zásadných otázok.

- Ako by ste stručne zhodnotili súčasnú medzinárodnú politickú situáciu?
Miroslav Dolejší: - Aby som mohol naozaj stručne a zrozumiteľne zhodnotiť medzinárodnopolitickú situáciu, čitatelia by museli poznať dejiny Európy posledných dvesto rokov a podrobnosti vývoja medzinárodných vzťahov od roku 1985, v čase nástupu Gorbačova. Situácia je v podstate tragická. Likvidáciou alebo stiahnutím boľševizmu z obehu svetového politického diania bol súčasne stiahnutý aj kapitalizmus v podobe posledných 250-tich rokov a nahradený monetarizmom, ktorý už nepredstavuje národný kapitalizmus. Komunizmus a kapitalizmus boli demontované ako dve bipolarity brániace zjednoteniu sveta. My sme sa po roku 1985 ocitli v procese zjednocovania sveta do jednej veľkej ríše pod jednou jedinou vládou. Tento proces už prebieha 45 rokov vznikom a fungovaním OSN, UNESCO, MMF, Svetovej banky, Európskej banky pre obnovu a rozvoj, G7 atď. To sú všetko prvky svetovej byrokratickej vlády. Týmto sa ale USA ako predstaviteľ unitárnej svetovej vlády ocitli v takmer katastrofálnej situácii. Každý štát, národ či veľmoc boli zvyknuté mať svojich zreteľných protivníkov, ale zároveň aj svojich spojencov. A naraz sa celý svet ocitol vo vákuu, v ktorom sú Američania, OSN a viac nik. Táto situácia však nevznikla spontánne - je výsledkom cieľavedomých zmien, prebiehajúcich za posledných 50 až 60 rokov minimálne, a metód a prostriedkov, ktoré určovali politiku 20. storočia. Mám na mysli najmä známe tézy Bertranda Russela, v ktorých hovorí, že hromadnými zbraňami budúcnosti sú nevyliečiteľné choroby. Prechodná fáza atómových, vodíkových a iných radiačných zbraní končí. Aj to bol dôvod, prečo veľmoci zrušili spomínanú polaritu. Vybudovaním SDI, na ktorom sa podieľajú aj Rusi, sa stal útok pozemnými raketami nezmyslom. Akonáhle infradetektory zaznamenajú, že sa plní tretí stupeň pohotovosti na šiestich základniach, rozmiestnených na veľkom území, tak je jasné, že sa chystá strategický úder - pričom druhá strana má minimálne 50 minút času na protiúder. K týmto zmenám došlo na rozhraní 60-tych a 70-tych rokov.
V 40-tych rokoch nášho storočia prišlo k ďalšej vážnej zmene prostriedkov vedenia vojny, spočívajúcej v náhrade typov zbraní vývojom chemických, bakteriologických, genetických, psychotechnických zbraní, ktoré sú schopné manipulovať celými svetadielmi a národmi. Svojou účinnosťou nahrádzajú atómové zbrane a zároveň majú pred nimi jednu obrovskú prednosť - nie sú totiž viditeľné. Politika používajúca práve tieto prostriedky sa taktiež stáva anonymnou. Do polovice dvadsiateho storočia boli vždy vlády zodpovedné za použitie prostriedkov hromadného ničenia. Dnes už nie. Vďaka novému typu zbraní sa vlády môžu uchýliť do anonymity, čo zásadne mení aj charakter politiky. Obrana voči nej je veľmi náročná, ale možná. Útok už nie je iba materiálnej povahy: je vedený najmä proti prirodzenosti človeka. Integrácia sveta do jednej jedinej ríše znamená zrušenie štátu, právneho systému a úplné duševné podriadenie človeka. Preto klasické politické metódy, uplatňované v 19. - 20. storočí (revolúcie, prevraty) už dnes neplatia a ľudia sú manipulovaní dezinformáciami. V dôsledku anonymity svetovej politiky prišlo k ďalšej významnej skutočnosti - vlády štátov sa stali bezcennými, stratili zmysel. V dôsledku toho veľa dnešných ľudí nerozumie súčasnej politike, pretože nepochopili, že sa vytvoril nový mocenský trojuholník: finančný kapitál, tajné služby a zločinecké organizácie. Všetky vlády sú tomuto trojuholníku anonymne podriadené. Ktorákoľvek súčasná politická strana kdekoľvek na svete môže mať za sebou demokraticky dve tretiny národa a vôbec jej to nepomôže - tých pár poslancov, ktorých pošle do parlamentu, si táto lobby kúpi alebo ich zničí. Nechá si tam zvoliť ľudí, ktorých bude sama platiť, a tí budú robiť, čo ona chce.
Dôsledkom toho je i to, že programy všetkých politických strán sú veľmi neurčité. Preto môže existovať aj dvesto politických strán s názvami liberálnodemokratická alebo demokraticko-liberálna. Toto je stav, v ktorom sme sa ocitli. Ostala nám len snaha brániť, čo nám je najbližšie - rodičov, ženy, rodiny, svoju obec, zem. Je zrejmé, že autori politických koncepcií zjednocovania kontinentov sa dopúšťajú mnohých chýb. Ich koncepcia je príliš racionálna a materialistická. Neberú do úvahy metafyzický aspekt ľudskej existencie a zaobchádzajú s človekom ako s programovateľným elementom. Do istej miery ním aj je, ale len v oblasti materiálnej. Aj preto mohla vzniknúť Vlastenecká fronta v Čechách a Slovenský národný front na Slovensku...

- Vaša odpoveď je zaujímavá, no trocha abstraktná. Môžete byť konkrétnejší?
Dolejší: - Medzinárodná situácia je tragická najmä pre omyly jej tvorcov. Američania ako svaly Veľkej Británie sa dostali do situácie, ktorú nie sú schopní zvládnuť. Zdanlivo porazené Rusko využíva svoju pozíciu a neangažuje sa, iba varuje. Medzinárodná politika sa neustále blíži k patovej situácii, a to je horšie, akoby sa približovala k politickej kríze chápanej v zmysle 20. storočia. Riešenie v podstate neexistuje: ak systém vyčerpal možnosti vnútorných zmien, zaniká. Patová situácia nie je daná iba krízou politickou, vojenskou, surovinovou alebo natálnou, ale aj tým, že architekti svetovej politiky precenili možnosti racionalizmu a materializmu a prehliadli najdôležitejší fakt, človeka. Rusom bolo dovolené stiahnuť sa zo svetovej politickej scény, boli uvoľnení z úlohy druhého pólu napätia, v ktorom sa ešte dalo manévrovať. Avšak unitárne veľmocenské postavenie USA žiadne manévrovacie možnosti neposkytuje. Svetová vláda bez exekutívy nemôže existovať. Zdá sa, že menšie národy odmietajú patronát USA. V Somálsku napr. USA nezvíťazili, čím sa presvedčili, že celý gigantický západný konzumný systém sa ocitol v hlbokej kríze.
Západný svet nie je schopný konkurovať Ázii. Aby si vytvoril možnosti konkurencieschopnosti, musí si nájsť vo svete oblasti, ktoré poníži na veľmi nízku sociálnu úroveň (napr. ašpirácie USA v Mexiku v súvislosti s naftou). Manažéri západného typu jednoznačne smerujú k ideálu vyrábať lacnejšie, aby mohli konkurovať Japonsku alebo - Číne. Nepochopili však, že ľudia nie sú iba konzumenti, ktorí chcú lacnejší tovar, a práca nie je len činnosť za mzdu. Prehliadajú aspekty psychologické, mravné, duchovné. USA pokorili Latinskú Ameriku, Európu, donútili Nemecko a Francúzsko, aby odmietli poskytovať svojmu poľnohospodárstvu dotácie, v dôsledku čoho sa likviduje, a Spojené štáty a Ázia expandujú do Európy lacný tovar. Takto prostredníctvom zjednotenej Európy smerujú Američania k znižovaniu sociálnej úrovne v Európe a prenášajú na ňu ťažisko lacnej pracovnej sily. To isté aplikujú štáty západnej Európy na východnú.

- Existuje vysvetlenie svetového vývoja prostredníctvom dvoch koncepcií. Jedna je euro-ázijská a druhá atlantická. Do akej miery kladiete význam týmto vysvetleniam?
Dolejší: - Tieto teoretické názory sú prípustné a majú dokonca kardinálny význam. Prijímam ich aj ja, ale neprikladám im vysvetľujúci význam. Žiadny ľudský názor nemôžeme považovať za úplný. S touto výhradou pristupujem ku každej filozofickej a geopolitickej koncepcii, a tým i k tomuto rozčleneniu. I napriek tomu sa však domnievam, že v rozsahu týchto koncepcií možno chápať súčasný vývoj. Aspoň tak, že pomôžu pochopiť tie najzákladnejšie princípy, na ktorých sa naša súčasnosť vyvíja.

- Svojho času navštívil ČR americký spisovateľ A. Hailey. Vyjadril veľké znepokojenie, až strach z možnosti používania laserovej a počítačovej techniky na veľmi hodnoverné falšovanie papierových peňazí, a tým na devalvovanie svetových mien. Môže tento fenomén zmeniť súčasný pomer síl vo svetovej politike?
Dolejší: - Áno, môže. To je zmysel súčasnej politiky.

- Ak by ste sa zamysleli nad všeobecnými príčinami mravného a politického úpadku Európy na sklonku 20. storočia, v čom by ste nachádzali hlavnú príčinu tohto stavu?
Dolejší: - Príčiny sú fatálne. Pre jednoduchosť sa odvolám na dielo Oswalda Spenglera Zánik Západu. Domnievam sa, že jemu sa podstatu veci podarilo vyjadriť najvýstižnejšie. Každá civilizácia v ľudských dejinách má vymedzenú časo-priestorovú pôsobnosť. Každá civilizácia trvá 3 až 5 tisícročí a tento interval sa neustále skracuje. Naša západná kresťanská civilizácia začala existovať až po rozpade Ríma, dosiahla svoj vrchol, rozmach a vyspelosť medzi 9. - 13. storočím, a potom nastal úpadok. Civilizácia začína tým, že nad poľom sa vztýči hrad, v ktorom sídlia bojovníci. Pod hradom sa zakladajú osady. Ich obyvatelia môžu v pokoji obrábať polia. Vedia, že bojovníci ich chránia. Za to im sedliacky ľud odovzdáva desiatky. V blízkosti hradu stojí kostol ako symbol šírenia duchovného a mravného bohatstva tohto ľudského spoločenstva.
V druhej fáze vznikajú mestá. Z nadbytku výroby vzniká potreba obchodu a s ňou i iná vrstva ľudí. Obchodník nahradí šľachtica. Opitý intelektuál nahradí duchovného a výrobcov úžitkového tovaru nahradí proletariát.
Posledná fáza - úpadková: moci v štáte sa zmocní ľud. A ľud má len tri túžby - nič nerobiť, žiť v blahobyte a zabávať sa. To je materializmus, socializmus. To sú republiky, socializmus a liberalizmus. Pokiaľ bola Európa veľká, mala kráľov, šľachtu, vojvodcov, bojovala a napredovala. Jej úpadok začal tým, že prestala napredovať! Takmer všetky zmeny v civilizácii sa uskutočňujú katastrofami. Preto sú príčiny úpadku fatálne, mimo nás, sú axiómami. Ťažko ich môžeme filozoficky definovať, určovať a determinovať, ale vieme, že sú. Zaznamenávame počiatky toho, čo nazývame vznikom civilizácie 5 tisíc rokov pred Kristom v Egypte, a o tom, čo bolo predtým, nevieme nič. Vieme presne, že Egypťania stavali pyramídy, ale nevieme, ako to robili a prečo to robili. No rímska a grécka kultúra bola úplne iná. Stavali chrámy úplne inak, židovská kultúra je tiež úplne odlišná. Iná je i kresťanská. Každá vznikla nezávisle od inej. Stavby sú celkom iné, národy sú iné, rasy sú iné a nie je to dielo človeka. Človek nemá právo zrušiť rasu a národ. Nie sú jeho dielom. A v tom sa mýlia tí zo svetového establishmentu, čo dnes chcú mať svetovú ríšu a vládnuť. To je jednoducho neuskutočniteľné.

- V kontexte toho, čo ste doteraz povedali, je zrejmé, že pre súčasné politické, duchovné, ekonomické a iné aspekty vývoja spoločnosti majú svoj význam masovokomunikačné prostriedky. Aký máte názor na masmédiá a ľudí okolo nich?
Dolejší: - Jestvuje veľa metód a prostriedkov psychomanipulácie, verejných i utajovaných, ale k najrozšírenejším a najúčinnejším patrí televízia. V záplave jej programov je ukryté nebezpečenstvo konca kultúry. Pod vplyvom televíznych programov sa stávajú z ľudí povrchné bytosti, ktoré koketujú s pseudopocitmi a pri nezmyselných činnostiach a triviálnostiach zmätene prešľapujú na mieste. V intenciách programov New Age a New World Order dotancuje ľudstvo s idiotským úsmevom k priepasti svojho zničenia. Obávam sa, že Amerika nám môže byť živým príkladom - je na najlepšej ceste k najnákladnejšiemu svetovému kultúrnemu experimentu: totálne sa stotožniť s umelou kultúrou. Americká vášeň pre televíziu (ktorá už samozrejme nie je iba jej privilégiom) priniesla svetu perverzné ovocie. Amerika začala televíznu epochu, jej filmová a televízna produkcia sa exportuje do celého sveta, ktorý majorizuje. Televízne šialenstvo nie je iba pokusom zlovoľnej vlády či hrabivého korporačného štátu zaviesť znova prastarý trik zvaný “chlieb a hry“. Problém tiež nespočíva v tom, že by vláda ponúkala v televízii iba zábavu, ale v tom, že televízia prezentuje všetky programy ako zábavu. Dnes televízia mení všetky dôležité verejné udalosti na brak.
Vo všetkých významných oblastiach sa dnes slovo nahrádza obrazom ako základ programu. Z toho vyplýva, že vďaka televízii sú zbytočné metafory myšlienok. Vytvárajú sa metaforizované obrazy. Napríklad nielen v Amerike by v súčasnosti nemohol byť do vysokej politickej funkcie zvolený obézny či inak neestetický človek, pretože nevyzerá v televízii dobre a nepríjemný vzhľad bez námahy zatieni všetky hlbokomyseľné názory, i keby ich títo ľudia predniesli. Myšlienky sú pre politický úspech nezaujímavé. V televíznej epoche nejde ani tak o to, či s nejakým politikom súhlasíme alebo nie, ale o to, či je sympatický alebo nie. Preto po prevrate 1989 vtrhlo do politiky toľko profesionálnych hercov, spevákov a vôbec komediantov a ich výber pre dalšiu fázu zaručuje práve tento efekt.

- A ako sa v tejto súvislosti pozeráte na televízne spravodajstvo?
Dolejší: - Naň sa vzťahuje v podstate to isté, čo som už hovoril v predchádzajúcej odpovedi. Televízne spravodajstvo je podávané ako show. Hlásatelia a hlásateľky patria k najlepšie vyzerajúcim ľuďom podľa súčasnej módy. Žiadny z príbehov, ktoré rozprávajú, nepripraví diváka o viac ako 45 sekúnd, ale súvislosti a nadväznosti neustále padajú za obeť vizuálnemu dojmu. V spravodajskej televíznej show sú vlastné informácie okrajové. Dôležité je tempo, stupeň popularity moderátora, príjemná dôvernosť hovoriaceho. Televízna spravodajská show znamená zábavu, umelý, starostlivo zinscenovaný svet, množstvo efektov, ktorých cieľom je vyvolať v divákovi smiech či plač, prípadne ho vydesiť. Mohli by sme sa domnievať, že 30 minút zlomkovitých obrazov biedy a utrpenia vytvára dostatočný odpor k televízii na celý mesiac. To je však omyl - fascinácia je dokonalá, na druhý deň divák zapne televízor opäť, pretože dobrú show vie oceniť.
Televízna show sa stáva najpresvedčivejším príkladom a metaforou celej komunikácie. To, ako televízia predstavuje svet, sa stáva pre ľudí vzorom toho, ako by mal svet byť správne predstavovaný. Aj noviny sa stále častejšie robia tak, aby u čitateľa vyvolali pocit, že sa pozerá na televíznu obrazovku.
Univerzity potom horlivo udeľujú čestné diplomy televíznym a filmovým hviezdam, ktoré sa neskôr musia zúčastňovať na ďalších slávnostiach pri príležitosti ukončenia štúdia a pred absolventmi hovoriť o veciach, o ktorých nemajú ani tušenia. To však vôbec neprekáža, v kultúre, kde sa preslávi každý, kto sa aspoň raz mihol v televízii, je úplne zbytočné rozlišovať medzi zábavou a všetkým ostatným. Preto i (naši) politici tak radi vystupujú v televíznych programoch, ktoré nemajú s politikou nič spoločné. Rovnako ako v televíznych reklamách nie je dôležitá kvalita výrobkov, ale zapôsobenie na konzumenta, tak televízia oslobodzuje politikov od seriózneho obmedzovania sa iba na politickú arénu. Politici sa dnes vynárajú všade bez toho, že by sa to považovalo za komické, nevhodné a nemiestne.
Jednoducho celý svet sa stal javiskom a do politickej terminológie prenikli termíny javiskového zákulisia a réžie. Televízia nesprostredkúva divákovi iba informácie. Stala sa filozofiou verejného diania, je schopná zmeniť celú kultúru tak, ako to svojho času dokázala kníhtlač. V televízii sa všetko zdá dosiahnuteľné, jednoduché, konkrétne a predovšetkým zábavné. A preto sa Amerika ako prvá kultúra na svete ocitá v nebezpečí, že sa doslova ubaví na smrť.

- Novinári zvyknú dávať verejne známym osobnostiam otázku, týkajúcu sa najvýznamnejšieho komunikačného prostriedku - slova. Aké je vaše slovo o slove?
Dolejší: - Žijeme vo svetoch vytvorených zo slov. Akonáhle človek vystúpil zo seba, opustil svoj jediný skutočný vnútorný svet, jediný svet istoty a významu, preložil svoj význam do slov, ale nenašiel ho v nich. Zoskupovaním slov možno vytvoriť ľubovoľné množstvo svetov a životov. No v každom z nich chýba niečo, čo sa nedá nahradiť slovom - ono nepostrehnuteľné, neviditeľné, čo spočíva hlboko v duši každého z nás a čo jediné dáva zmysel životu a svetu. Pretože ľudia zradili svoj vnútorný svet a vstúpili s jasotom do sveta slov, zaslúžia si dramatikov, spevákov, hercov a klaunov ako svojich vládcov.
Svet slov nemá zmysel, je cudzí, ľahostajný a žalostný. Všetky zákony majú platnosť iba vo svete slov - mimo nich neexistujú. Preto ľudia dostávajú ľudské práva i hromadné vraždy súčasne. Na slovách je založená i politika. Čím je zradnejšia, tým väčším počtom slov oplýva, človek, ponorený do svojej slabomyseľnosti, vyvrhuje záplavy slov. Takmer všetci zamatoví revolucionári dostali hromadne slovné hnačky. Avšak svoje najväčšie tajomstvá prežíva človek mlčky a sám. No túžba po svetovláde si vynucuje ovládnutie myslenia ľudí, a preto im bol vnútený svet zostrojený zo slov. Činy nahradili slová a hovoriť sa stalo živobytím. Rozprávanie sa stalo spoľahlivým spôsobom získavania bohatstva a moci.
Najväčším bohatstvom národa je jedinečnosť každého z ľudí. Zglajchšaltované slová túto jedinečnosť odstraňujú. Štát si znemožňuje použitie jediného zdroja svojej moci, ktorá je v jedinečnosti každého občana.

- V jednej zo svojich úvah hovoríte o súvislostiach medzi Pražskou jarou 1968 a zamatovým prevratom 1989.
Dolejší: - V rokoch 1945-1947 vypracoval L. Berija pre Stalina koncepciu politického ovládania Strednej a východnej Európy, podľa ktorej vláda nemala byť otvorene zverená komunistickým stranám, ale diktatúra mala byť krytá koalíciami strán združených v tzv. národných frontoch. Plán zahŕňal tiež infiltráciu cirkví a všetkých ostatných spoločenských (i nepolitických) organizácií, spoločností, financií, bánk, priemyslu atď. Stalin však tento plán neakceptoval. Začiatkom 60-tych rokov, v čase Brežnevovej vlády, vypracovala skupina asi 12 vysokých dôstojníkov KGB analogický plán, ktorý v podstate vychádzal z Berijových predstáv. Tento plán sa podrobne konzultoval v USA a uskutočňuje sa asi od roka 1967. U nás ho vyskúšali v roku 1968, pričom bol zároveň použitý ako zámienka pre sovietsku vojenskú okupáciu. Jeho pokročilá realizácia je zrejmá z udalostí odvíjajúcich sa od roka 1985 nástupom Gorbačova. Dnes už sa však neuskutočňuje len vo východnej a strednej Európe, ale bol akceptovaný pre takpovediac celý svet.
Z tohto hľadiska treba chápať aj kontinuitu medzi rokom 1968 a 1989 v Česko-Slovensku. August 1968 bol aj s jeho predohrou obyčajný politický podvod. Všetko smerovalo k pripraveniu podmienok pre vojenské zámery Sovietov obsadiť Česko-Slovensko. Rozprával som sa s viacerými profesionálnymi vojakmi, a tí moju domnienku potvrdili. Upozornili na skutočnosť, že napríklad pri obsadzovaní Prahy okupanti použili transportéry, čo je pri dlažobných a uličných pomeroch v Prahe dosť absurdné. A takýchto “zaujímavostí“ je viac. Rusi mali záujem vyrovnať demarkačnú čiaru medzi Východom a Západom, medzi NATO a Varšavskou zmluvou.
Kontinuita s rokom 1968 spočívala v roku 1989 na dohode, o ktorej som písal v Analýze 17. novembra 1989.

- Tu sa natíska otázka vášho vzťahu k Charte 77 a k Václavovi Havlovi.
Dolejší: - K Havlovi nemám žiadny osobný vzťah. Komunisti pri hľadaní spôsobu demontáže režimov v komunistických štátoch museli vytvoriť organizáciu, ktorá bude schopná pristúpiť na kompromis v deľbe moci medzi nimi a nejakou predstieranou opozíciou. Samozrejme, nemohli to byť väzni z 50-tych rokov, pretože s nimi kompromis nie je možný. To je vylúčené! Nie preto, že by títo ľudia chceli pomstu, ale z prostého ľudského inštinktu, že po akýchkoľvek zločinoch musí nasledovať trest. To nie je vec osobnej nevraživosti, to je vec morálneho princípu, na ktorom stojí a padá akákoľvek existencia ľudstva. Väzni z 50-tych rokov by nikdy nepristúpili na kompromis, na ktorý pristúpila Charta. Išlo o to, ako nahradiť starý klasický spôsob výkonu moci iným spôsobom, teda tým, čo sa dnes nazýva demokracia. Avšak namiesto nej prišla plutokracia. Vytvorila sa tu veľmi úzka vrstva neobyčajne bohatých ľudí, ktorí transformujú svoju finančnú moc do moci politickej. Tieto techniky a prostriedky boli skúšané 15 rokov v JRD Slušovice.
Charta bola organizáciou, ktorá bola vytváraná ako opozičná, aby raz, ak to bude potrebné, prevzala moc. Počas celej svojej existencie tvrdila, že nie je opozíciou, že chce len dialóg s vládou a dodržiavanie socialistickej zákonnosti. Naproti tomu komunistická propaganda tvrdila, že Charta je opozičná organizácia, ba dokonca protištátna a chce zvrhnúť komunistickú moc. Po roku 1989 sa interpretácia týchto dvoch pohľadov zmenila. Charta začala tvrdiť, že bola opozíciou, usilujúcou sa o politické zmeny, čiže prevzala argumentáciu pôvodnej komunistickej moci. Podľa môjho názoru bol tento postup vopred vypracovaný.

- Ale vráťme sa opäť do súčasnosti. Ako by ste charakterizovali súčasný morálny stav občianskej spoločnosti?
Dolejší: - Česi už nemajú vôľu byť národom. To, čo ostalo, je morálne a intelektuálne zdecimovaná skupina ľudí. Národ je taký, aké sú jeho matky. Matky však potrebujú mužov, ktorí by ich chránili a dali budúcnosť potomkom. My však už nemáme mužov, ktorí by boli schopní povstať za záchranu svojich rodín a svojej krajiny. Byť či nebyť darebákom alebo zradcom sa stalo ľuďom iba spôsobom myslenia, ktoré určuje istota, že nebyť sluhom či darebákom znamená nemať úspech. A pre prevažnú väčšinu je úspech natoľko žiaduci, že stojí nad morálkou i kritikou. Žiadny zločin nikdy nespáchali, kým nebol ako zločin zverejnený, a preto ich už nič nenúti k zápasu s vlastným svedomím. Tí najlepší sa s najväčším znechutením a odporom odvracajú od celej občianskej verejnosti a nemožno s nimi v politike počítať. Ich pravda je v tom, že národu nemožno pomôcť, ak si každý jednotlivec nechce pomôcť sám. Je však ešte stále možné, že všetko významné alebo veľké sa uskutočňuje pomaly, nepozorovateľným rastom. Ak budeme vo svojom marazme klesať až na hranicu vlastného sebazničenia, potom hádam sa ešte nájdu muži, ktorí sa vzbúria. Z vlastnej skúsenosti viem, že až keď sa človek stane bezmocným a žobrákom, môže sa mu vrátiť prvotná ľudská sloboda v hodnotení vecí života.
Tragédia Európy, a tým i naša, začala v dobe, keď si muži nechali odňať kordy. Potom už mohli prísť funkcionári každého druhu, čvarga, obchodníci s čímkoľvek, pretože česť, hrdosť, dôstojnosť a viera stratili možnosť brániť sa. Vtedy začal úpadok mužnosti a civilizácia sa začala rútiť do bezmocnosti. Úžerníci a obchodníci sa stali diktátormi ľudských osudov. Ľudia boli donútení klaňať sa pred oltármi súkromného obchodu a priemyslu. Manažéri, organizátori a funkcionári sa považujú za veštcov, vedátorov a géniov, za hrdinov veľkých činov. Najväčším obchodom súčasnosti je zločin. Ľudia vedia, že sú ohrození organizovaným zločinom v celosvetovom meradle. Už fungujú inštitúcie vydierania zločineckým podsvetím, ktoré sa prelínajú s politickými stranami, vládami, parlamentmi, burzami, bankami, akciovými spoločnosťami a komediantmi. Prosperitu národa najzhubnejšie ničí práve takáto skrytá forma zločinu. Doposiaľ nikdy v našich dejinách nebola vláda tak dokonale spojená s obchodným podnikaním zločinu ako teraz. I napriek tomu, že neexistuje žiadny rýchloúčinkujúci liek na vyliečenie choroby tohto sveta, žiadna vláda v ňom nemôže byť spravodlivá, ak nemá kontakt so všemohúcim Bohom. Potrebujeme oživenie viery. Nepotrebujeme, aby sme sa vyvíjali materialistickejšie, ale potrebujeme, aby náš život bol duchovnejší. Nepotrebujeme väčšiu intelektuálnu silu, ale väčšiu silu mravnú. Sloboda človeka nebude zabezpečená, ak ľudia dovolia, aby moc súkromných osôb vzrástla do takej miery, že sa stane silnejšia ako štát samotný.

- V súvislosti s tým, čo hovoríte, sa mi váš pohľad na súčasnú spoločnosť zdá byť veľmi pesimistický. Bohatí sú čoraz bohatší, zmocňujú sa štátu, až úzka skupina ľudí dosiahne bezhraničnú moc nad celou spoločnosťou. Týmto je ohrozená sloboda človeka kdekoľvek na svete. Je podľa vás z tejto situácie vôbec nejaké východisko? Akú má čestný človek v tomto svete nádej?
Dolejší: - Odpoviem v trocha širších súvislostiach. Všetky ekonomické školy podporujúce Marxovu tézu, že kapitál má reálnu hodnotu, sú nezmyslom. Dnešná politika sa zakladá len na troch princípoch: úver, úrok z tohto úveru a zadržiavanie kapitálu. Vysvetlím vám model: peniazmi vyvolám revolúciu alebo medzinárodnú vojnu. Obyvateľstvo, ktoré je v nej zaangažované, schudobnie. Ocitne sa v biede. Štátu, postihnutému vojnou, poskytnem úver na úrok podľa okolností. Vláda a štát s tým musia súhlasiť, ak chcú obnoviť v krajine život spoločnosti. Pritom viem, že mi ten úrok nikdy nesplatia. Vzniknú trestné sankcie. Ako bankár začnem naliehať na splatenie úveru v dohodnutom termíne. Keďže obchodný partner nie je schopný zaplatiť, poskytnem mu ďalší úver na zaplatenie úrokov. A tak to ide donekonečna. Tento mechanizmus zodpovedá finančnej politike MMF, Svetovej banky atď. Sú to operácie typické pre držiteľov finančného kapitálu, ktorí dnes majú kontrolu nad 86 % svetového obeživa. Z tohto dôvodu majú záujem, aby pod zámienkou demokracie vznikli plutokracie, existujúce dnes v USA, Veľkej Británii a iných západoeurópskych štátoch. Vládnu tí, čo majú peniaze v spoločnostiach, ktorým sa podarilo vnútiť predstavu o tom, že peniaze majú reálnu hodnotu. V súčasnosti si však za ne môžeme kúpiť čoraz menej a menej. V tom je naša nádej.
Vychádzajme z toho, že v roku 1915 som si mohol kúpiť Trockého a Lenina, tí vyprodukovali socialistickú revolúciu. Mohol som si kúpiť Hitlera a ďalších. Tí vyvolali svetovú vojnu. Tak ako vtedy, dnes som si mohol kúpiť Havla, Dienstbiera, Klausa či Kocába a ďalších, ale tí nevyprodukovali nič. Zreteľne dochádza k devalvácii jediného prostriedku, ktorým je dvesto rokov ovládaný svet. Vysvetlenie je iba jedno - že totiž kalkulácia s vplyvom peňazí je jednoducho chybná. Vziať to na vedomie znamená zbaviť sa tohto prostriedku, t. j. zbaviť sa svetového finančného systému, ktorý zviera súčasnú civilizáciu.

- Povedali ste, že tragédia Európy, a tým i naša, sa začala v čase, keď si muži nechali vziať kordy. Mohli by ste čitateľom toto konštatovanie dešifrovať?
Dolejší: - Je to symbolické vyjadrenie, ktoré má faktický dopad. Pravda je však taká, že sme skutočne o tie kordy prišli. Cely problém sa odvíja od troch ľudských vlastností - pravdivosť, statočnosť, askéza - o ktorých som presvedčený, že sú nevyhnutné. Domnievam sa, že to tak bolo v dobe, keď muži chodili ozbrojení a mali možnosť brániť svoju česť, majetok, životy svojich detí, česť svojich žien. Dnes túto možnosť nemajú. Dnes za nich rozhodujú anonymné súdy, ktoré majú k dispozícii zákony nerešpektujúce individuálnu česť. V období, ktoré spomínam, boli samozrejme zbrane v rukách ľudí dôveryhodných. Zbrane sa nedostávali do rúk čvargy, teda vekslákom a iným zbohatlíkom. V súčasnosti je ozbrojená luza a odzbrojení sú tí, ktorí sú nádejou ľudstva. Čiže symbolicky to znamená, že sme sa prostredníctvom odobratých zbraní vzdali možnosti obhajovať osobnú česť i česť národa. V tom vidím jeden zo zámerov procesu, ktorý prebieha viac ako dvesto rokov. Nezačal sa prvou svetovou vojnou. Systematická degenerácia školstva od dôb osvietenských je úplne evidentná. Keď si nejaký intelektuál vezme napríklad teologické spisy z 15. -16. storočia a porovná ich s najbrilantnejšou filozofickou literatúrou 20. storočia, zistí, že naše storočie je storočím intelektuálnych barbarov. Zistí, že naše problémy sú v podstate pseudoproblémami a spôsob, akým o nich uvažujeme, sa blíži k demagógii, a nie ku skutočnému rozjímaniu, výsledkom ktorého by mala byť intelektuálna formulácia. Pretože tam, kde nie je možné nevychovaných ľudí vychovávať, je nutné prinútiť ich k poslušnosti a poriadku. A to sa dá urobiť ten silou. Jej výrazom je zbraň, či už v symbolickom alebo faktickom zmysle slova. Ak sme sa vzdali zbraní, vzdali sme sa tohto posledného a jediného prostriedku vynútenia si poslušnosti tých, ktorí z vlastnej vôle nedokážu byť slušní.

- Mohli by ste vyjadriť esenciu svojich životných skúseností ako odkaz pre mládež v tomto svete?
Dolejší: - Naši ľudia sa dnes podobajú divákom gladiátorských arén, ktorí povzbudzujú svojich gladiátorov len dovtedy, kým víťazia. Keď začnú prehrávať, vypískajú ich. Od svojich vodcov ľudia očakávajú, že ich zachránia, ale sami nie sú ochotní pohnúť ani prstom. Preto musí zákonite prísť doba, keď budú ponížení až pod úroveň zvierat, zotročení, zmrzačení a popľutí. A potom hádam niekoľko mladých mužov ďalšej generácie pochopí, že brániť sa môžu len sami ako jednotlivci a že tento smrteľný zápas musia podstúpiť nielen preto, aby v ňom zvíťazili, ale aby nezomreli ako zbabelci.
Hovorím to z osobnej skúsenosti, pretože som to prežil. Až keď je človek zbavený všetkého, svojho mena, otcovstva, ženy, majetku, funkcií, vážnosti, vplyvu, moci atď, keď je zneuctený a takmer zničený - až potom, ak mravne a duchovne nezomrie, až potom je schopný nájsť v sebe silu vlastného poslania a vzdorovať. Len kvôli sebe, pretože už nič iné nemá. Vtedy je jeho boj ozajstný, konečný a posledný - je to jediný boj, ktorý má cenu a zmysel, pretože v ňom nejde o víťazstvo. Obávam sa, že týmto procesom, ktorým som prešiel vo väzení, musí prejsť celý národ. Ak prežije aspoň niekoľko sto ľudí, národ má ešte nádej sa zachovať. Tí ostatní, ktorí už dnes dobrovoľne umierajú morálne, a dokonca v tom nachádzajú pôžitok, nemajú pre nikoho cenu, ani sami pre seba - tí zomrú, pretože sa nechceli brániť. Nikomu nemožno pomôcť, pokiaľ si nechce pomôcť sám. Ja osobne nemám žiadny súcit napríklad s narkomanmi, alkoholikmi, hltačmi pornografie, peňazí, slávy atď, pretože to všetko robia dobrovoľne, dobrovoľne si zvolili svoju záhubu, dobrovoľne sa odovzdávajú do závislosti, ktorá im prinesie smrť. Disciplína, odriekanie si zlého - to všetko im je na smiech. Hrdosť, česť, obeť - to všetko zneuctili, a preto sa k tomu už nikdy nemôžu vrátiť.
Pomôžme deťom, ktoré sa ešte nevedia brániť, pretože všetku rafinovanosť nedokážu pochopiť!

Za rozhovor ďakuje JOZEF LUKY


Prevzaté z: Kultúra - dvojtýždenník závislý od etiky, č.3/2004 http://kultura-fb.sk/new/old/archive/3-4-4.htm

kontakt

mindc0ntrail@yahoo.com

Miroslav Dolejší: ÚPIS PRE BUDÚCNOSŤ

logos

ÚPIS PRE BUDÚCNOSŤ

Miroslav Dolejší

            Nestratili sme svoju slobodu, svoju dôstojnosť a svoju vládu ako národ mužov, brániacich svoju zem a svoje rodiny, ale ako národ politicky nevychovaný, ako občania a ľudia neznalí seba a mravných hodnôt ľudských. Pokiaľ môžeme ešte teraz predpokladať, že Československo nepozostáva z ľudí menejcenných, degenerovaných a mravne nespôsobilých, je ešte stále možné hľadať východiská. Nájdenie takýchto východísk je našou povinnosťou bez ohľadu na príčiny vzniku dnešného stavu, bez ohľadu na národné porozumenie, bez ohľadu na dobro, spravodlivosť, a túto povinnosť musí na seba zobrať každý jednotlivý občan Československa dobrovoľne.

         Osudová otázka záchrany pred priepasťou a skazou nebola uspokojivo vyriešená za 73 rokov existencie štátu. Niekoľkokrát sme videli blížiť sa osud bez toho, aby sme rozumeli a vždy sme to pochopili neskoro, z nedostatku všeobecných vedomostí a vedúcich osobností sme neskoro rozoznali nebezpečenstvo z toho, čo sa vlastne deje. Pod vedením mužov našej, európskej a svetovej politiky prichádzal od začiatku 20. storočia strašidelný osud zotročenia ľudstva a nikto sme netušili jeho naplnenie. V dobrej viere v týchto ľudí sa celá Európa nechávala klamať najnemožnejšími ilúziami a šila za svojimi citovými vodcami, aby sa nechala zničiť a zotročiť. Bolo to ľudsky pochopiteľné, snáď tragicky krásne, ale politicky nemožné.

         Ak sa teraz poznanie tohto stavu neprederie tristo rokmi umelo vytváraných nálad, mýtov, ilúzií a krásnych hesiel, nebude už žiadna možnosť zmieru, iba ak za cenu nášho zničenia. Tak ďaleko nás doviedli ľudia, ktorí síce dokázali organizovať revolúcie a vojny, ale neboli politikmi.

         Politika nie je vecou kvanta vedomostí a detailov – je predovšetkým vecou výchovy k nej. A politická výchova, tak politická vzdelanosť – ale predovšetkým mravná vôľa a sila.

         Silu a cenu národa je možné poznať len v krutých chvíľach jeho osudu. Teraz dolieha na štát a jeho národy hospodárska bieda, ale to nie je to najhoršie, čo môže národ a jedinca postihnúť, i keď vyčerpáva, berie chuť k životu, deprimuje a podlamuje dušu. I najskvelejší duch zahynie, ak nedá svojmu telu chlieb. Bude ešte horšie zásluhou hospodárskeho marazmu, ale je to skutočne to najhoršie?  

Vôbec nie – najhoršie by bolo, keby národ v tejto dobe skúšok zakrpatel duchovne. Keby stratil vôľu prekonať nepriazne doby a zákernosť nepriateľov oceľovou vôľou. Keby mal národ cenu len potiaľ, pokiaľ má plné misy. Malosť dnešnej doby a našich ľudí je v kriku po pretekajúcich stoloch, zábave a pôžitku. Že nevidí tiež požehnanie skúšok, bolesti, utrpenia a prekážok, že sa ženie len za dobrým a istým živobytím. Ak to dostane, jeho bolesť zmizne a národ sa stane stádom ošípaných.

Nie je potrebné hladovať, aby sa niečoho dosiahlo – je možné dokonca žiť v prepychu a byť pritom niečím vyšším, než je ošípaná. Ale národ by si mal pripustiť, že i v tej spleti politických a hospodárskych podvodov a trikov prítomnosti je zásah prozreteľnosti, ktorá sa nikdy nemýli. Prestaňme sa sťažovať na zlých vodcov a zradcov, keď sme si ich sami nedávno zvolili, na marazmus a biedu, do ktorej nás práve oni vrhajú a zastavme sa na chvíľku sami pri sebe a položme si otázku, či nie práve teraz a práve za týchto okolností neprežívame vlastne najslávnejšiu dobu boja o veľké duchovné víťazstvo. Nie je práve teraz najpriaznivejší čas byť silnejším, než kedykoľvek predtým. Nie je veľká a dlhá bolesť zo seba samých najspoľahlivejším dôkazom väčšej a vyššej potreby slobody v budúcnosti?

Rozpoloženie ducha je v súčasnosti také, že to najdôležitejšie je mu najvzdialenejšie. Občania, zaťažení päťdesiatimi rokmi mentálnej genocídy bezmocne nihilizujú alebo moralizujú, vydávajú mnoho kriku pre nič a zo všetkého vytŕča len malosť. Následky cieľavedomej politiky všeobecného spustošenia, zdôraznené starosťami o to najprimitívnejšie, hrozia učiniť z obyvateľstva Československa len pokrikujúce stádo
a „houfec tichošlápků“.  A práve tu je najväčšie nebezpečenstvo. Je možné trpieť a strádať a predsa si len zachovať duševné zdravie a mravnú silu.  Kde však národ, občania štátu, každý jednotlivec stratí spojujúcu niť so všetkými, kde každého jedinca nepreniká vedomie národnej súdržnosti a občianskej povinnosti, tam nastáva nevyhnutný úpadok.

Znemravnenie ohromnej časti obyvateľstva, bieda a hospodárska kríza, to je samozrejme zlé. Oveľa horšie by však bolo, keby práve ony mali byť vodcami národom a štátu, keby práve ony mali rozhodnúť o vnútornej cene národov a štátu. Takmer vždy v dejinách bolo zlo to najlepšie, čo môže zbedačené ľudstvo postihnúť. Dúfajme, že tiež terajšia vláda zla je len budúcim dobrom pre Čechov a Slovákov. Práve v tejto dobe rozhodneme sami o sebe, či sme národom a štátom, ktorý si vybojuje svoju suverenitu a svoju slobodu. Teraz, v tejto dobe, sa ukáže cena českého a slovenského národa. Beda nám a našim potomkom, keby sa cena národov videla v množstve privatizačných kupónov, devízových kont, zahraničných áut a počte vlastnených víl alebo vo víťazstve tej či onej politickej strany. Práve teraz by mal národ a každý jednotlivec zjemniť svoj sluch a počúvať posolstvo svojich predkov. Práve teraz by si mal  každý objasniť, že všetko, čo sa deje, deje sa preto, aby z boja vyšiel každý slobodný, alebo aby zahynul. Ak to nepozná, potom je ľahostajné, či bude o nejaký deň menej alebo viac živoriť. Jednotlivec či národ, ktorý zradí svoje poslanie, nemá právo k životu. Nech teda koná svoju povinnosť, nech prekoná svoju malosť, aby mohol byť veľkým a slobodným.

Sme povinní, každý z nás je povinný podstúpiť boj s ohavnosťou malej doby a ešte menšími mesiášmi, boj často trápny a nedôstojný, pretože je takpovediac nečisté zápasiť s malými ľuďmi, pokrivkávajúcimi so svojimi bludmi a chorobami na množstve cien za nevedomosti, vládychtivosti, straníctva a teroru. Nebudeme zápasiť s ľuďmi, ale s malými a nízkymi myšlienkami, nechávajúc osoby stranou, hoci sú ich mocenské pozície najvyššie a krikľavosť ichmesiášstva ešte hlučnejšia. Zvrhlosť doby by však nebola dokonalá, keby ľudkovia miniatúrnych cieľov nevideli nebezpečenstvo v každej vyššej myšlienke a preto budú prenasledovať myšlienku. Z postupu úkladov potom poznáme, že hlúposť a chytráctvo, hnacia sila celého politického komediantstva, nadobudla takých spôsobov a foriem, že je ju možné nazvať klasickou v dejinnom zmysle slova.

Značná časť občanov snáď už pochopila, čo sa stalo v novembri 89 a čo sa deje ďalej. Mnohým z nich bolo vplyvom mocenských politických pomerov znemožnené pracovať otvorene, niektorí vyčkávajú a niekoľko málo spolupracuje. Títo ľudia sa zriekli napospol hlučného vystupovania, majúc na pamäti, že slobodný národ nemožno tvoriť používaním starých politických metód. To prenechávajú tzv. opozícii, v ktorej výsledky možno veriť rovnako málo, ako v hodnotu zásahov tzv. majority nielen v ČSFR, ale bez výnimky v celej európskej a svetovej politike.

Kategorická požiadavka znie, že na čele národa, štátu či ľudstva majú miesto len najlepší, pretože len vtedy môže byť správa ľudských vecí aspoň dobrá. Pokiaľ však o ľudských záležitostiach rozhodujú komedianti, demagógovia a zločinci, volení nekritickým a nerozumným množstvom, môže byť výsledkom len situácia, aká v prítomnosti zavládla na celom svete. Nerestné metódy politiky a gigantický klam, ktorým sú obostreté nielen veci sociálne, spoločenské, ale i ľudské vôbec, sú dôsledkom faktu, že politiky sa zmocnili zločinecké organizácie, vedúce proti ľudstvu psychologickú vojnu s cieľom ovládnutia myslenia ľudstva – len tak je totiž uskutočniteľná ich šialená ašpirácia na svetovládu. Tento fakt sa ozrejmí niekomu skôr, niekomu neskôr, väčšine úplne neskoro. Úlohou vedomých nie je púšťať sa do zápasu s každým plateným „pisálkom“, členom tajného bratstva či šialencom. Doba, v ktorej je takmer všetka ľudská energia zneužitá politickými manipulátormi k boju človeka proti človeku, nestojí za pozornosť. Tá istá doba, v ktorej všetko tzv. štátotvorníctvo je venované podlamovaniu tvorby, činnosti, života, kde sa všetko venuje vymýšľaniu davových podvodov a násilností – takáto doba nemôže ničím imponovať.

Nie je k žiadnemu úžitku polemizovať s darobnosťami – je možné pokojne sa prizerať, ako sa chŕlia desiatky a stovky miliónov na ohlupujúcu stranícku tlač, ktorej úloha je úbožiacka. Zápasiť s tisícami zákerností tejto tlače, rozhlasu a televízie, vyvracať tirády na politické veličiny, poukazovať na nezmysly, ak sú ľudia tretej triedy vynášaní na svetové persóny – nemá  cenu.

Prezident ČSFR sa 17. 11. 1991 obrátil s výzvou k občanom a naznačil možnosť predčasnej výmeny svojej vlády. Odporučil k výberu kandidátov do ďalších volieb národu, aby si vybral tých najdôveryhodnejších. Takže: urobme tak. Nenechávajme si osobnosti odporúčať – vyberme si ich sami. Vláda nad ľuďmi, v štáte či v obci, patrí najlepším bez ohľadu na to, či sú v priazni tajných spolkov či tzv. počestných občanov, a či nie. Vláda musí byť neosobná, nadosobná, nadradená úbohým chúťkam vladárov z božej milosti či z milosti davu. Nie je pravda, že ľud si môže vládnuť sám – celok musí byť riadený. Ak bola smiešna postupnosť panovníckych rodov, keď sa mohol stať vladárom rodený idiot, je smiešnou demagógiou vláda ľudu, pretože celok nemôže riadiť, celok musí byť riadený. Vždy to boli jedinci, ktorí viedli a každému musí záležať akí to budú jedinci, ktorí vedú – v tom je zodpovednosť každého voliča. Volebný systém je nedostačujúci, úplne nekritický a nezodpovedný. Obraz volebného boja je obrazom ľudskéhoúbožiactva: rozhoduje prostý počet hlasov bez ohľadu, či volí veľká časť z nevedomosti, zvedená sľubmi bezcharakterných „mluvků“ ako potvrdili minulé voľby. Ľudia volia a nevedia v podstate čo či koho. Vlani ľudia volili a už za pol roka vedeli, že volili zle. Následkom sú státisíce klesajúcich a znechutených občanov, ktorí vinou pomerov, presýtení komediantstvom života, sklamaní sľubovanou spravodlivosťou, zákonmi, povinne slávenými kapacitami, celkovým chodom vecí, nemajú už žiadny oporný bod ani v sebe. Neveria už ničomu, pretože komedianti, túžiaci po moci a živote na ujmu ich samých, im v podobe nastrčených politikárov vzali i možnosť viery v seba.

Demokraciou je potrebné rozumieť vláde, ktorá sa riadi všetkými hlasmi celku a najlepších z nich používa k riadeniu ľudských záležitostí. V demokratickom systéme nesmú byť majority a minority, demokracia má byťspoluvládou všetkých a nadvládou najlepších.

Súčasná politika je sankciou chytráctva, sankciou trvalých rozbrojov medzi občanmi, národmi a štátmi. Súčasná politika tvrdí, že sa usiluje o prospech všetkých, ale činí to na úkor všetkých – komédia je teda dokonalá. Všetci politici súčasného typu sú tej mienky, že ľudstvu je nutné vládnuť hrôzou a podvodom. Zabudli si však uvedomiť, že i politikom tohto ducha je nutné vládnuť hrôzou, pokiaľ sa zo zločincov nepremenia v niečo vyššie. Keby ľudstvo poznalo svoj vlastný svetový podvod, pravdepodobne by radšej zahynulo. Boj o slobodu, o faktickú slobodu, je bojom o možnosť žiť podľa individuálnych schopností každého. Zločinci, chytráci, komedianti, tajné bratstvá a barbari v tom nemajú rozhodovať. Politikou nastrčených ľudí malej inteligencie zakrpatel duch ľudstva, utápa sa v márnych súbojoch. Inteligencia, talenty, všetko vyššie a lepšie je znásilňované, vzdelanci sa stali rabskými, zbabelými, stádom, luza kričí a priživuje sa. Rozvrátené hospodárstvo sveta, zmyslu zbavený život miliónov, nesprávne až vražedné rozhodovanie o veciach celku i o veciach individuálnych je dostatočným dôkazom, že riadenie vecí je v rukách nesprávnych a zlých. Zakorenené zvyky však nemožno odstrániť razom, zvlášť ak sú mylne považované za dobré. Ľudstvo sa stalo vplyvom takejto politiky najväčším otrokom a ani o tom nevie. I v takýchto ojedinelých okamihoch, keď zo svojich bludov občas precitne, je jeho prebudenie sprevádzané omylmi. Zbedačovanie ľudstva je úžasné – ľudstvo zakrpatelo v politikárskom kaukliarstve. Všetci chcú len cudzopasiť, málokto túži po práci a tvorbe, po spravodlivosti, po skutočne slobodnom živote. Ľudia chcú byť radšej psami a babami, len keď dostanú niečo zadarmo alebo na úkor druhého. Ľudstvo bolo zotročené a preto je otrokárske. Z tohto páchnuceho kruhu musí von, lebo zahynie.

Produktom 200 rokov trvajúcej psychologickej vojny proti ľudstvu je tzv. moderný človek. Namiesto mozgu má automat na triedenie myšlienok, ktorého prejavy sa delia na výnosné a neproduktívne. Medzi neproduktívne hodnoty patrí všetko, čo sa nedá premeniť za peniaze, pocty, moc alebo slávu. Tento silno propagovaný moderný človek je mravne a duchovne slepý a hluchý, pretože sa snaží umlčať svoje svedomie. Nevie, že jeho život so všetkými zdanlivými pôžitkami a úspechmi nemá cenu, ak nie je v harmónii s večnými zákonmi Božími, v ktorých je ukryté tajomstvo života. V dôsledku duchovnej genocídy, ktorej bol podrobený, tento moderný človek zabudol, že každý tvor, každý čin i každá myšlienka má svoje presne vymedzené miesto v bytí a len vtedy ak je správne na tomto mieste vykoná svoje poslanie. Ak nie je na svojom mieste, je príčinou bied a nešťastia, spôsobuje rozvrat, akého sme teraz svedkami. Príčina dnešnej krízy a všetkých kríz minulých a budúcich je v ľuďoch, ktorí nie sú na svojom mieste. Moc uchvátili surovci, ušľachtilí ľudia boli  násilím odstránení a umlčaní. Následkom je chaos, zmätok a svet sa podobá cirkusovej manéži, kde sa klauni zmocnili bičov a chcú napodobniť krotiteľa.

Mravne a duchovne zoslabnutí ľudia hľadajú vodcov a volanie po nich je falošným volaním, pretože nepoznajú, kto je a kto nie je vodcom. Kto nemá spoľahlivé znalosti príčin udalostí posledných troch storočí, ten nie je vhodným vodcom. Vodca nesmie hovoriť to, čo chcú ľudia počuť – takýto človek môže byť populárny, ale nie je to talent vodcu, nie je to reálny politik, akého dnes štát potrebuje. Ľudí bez znalostí a bez rozvahy je dosť.

Každý z nich má nejaké vlastné osobné záujmy, ktorých sa skutočný vodca musí nemilo dotknúť, ak bude hájiť len svoje veľké ciele. Úsmevy a nadávky novinárov, ohováranie nízkych – to všetko musí byť ľahostajné. Reálny vodca musí byť ako lekár, ktorý je nútený použiť ťažké operácie a horké lieky i za cenu, že ho bude pacient nenávidieť. Nemôže dopustiť, aby štát zahynul, zatiaľ čo by vyhlasoval do sveta otrepanú pieseň mieru, humanity, tolerancie a ľudských práv.

Po veľkom zničení neostáva nič iné, než pracovať na odpratávaní trosiek. Je jednoduchšie hovoriť o svinstve a bravčovom chlieve, než v ňom urobiť poriadok. Na počiatku je však nutné uvedomiť si, že osud každého národa neurčuje jeho majetok, ale jeho bytosť. Všetko, čo stratíme môžeme znovu nahradiť – okrem nášho totálneho ľudského zničenia. Takáto hraničná situácia vyžaduje hraničnú morálku: sebaovládanie, askézu a obete. Zmäkčilá, materialistická, vypočítavá generácia dneška nie je schopná s najväčšou pravdepodobnosťou dospieť k tak veľkým morálnym záväzkom – toho sú schopní len silní, osamotení jedinci.

Rozšírenie masovej spoločnosti konzumentov v komunistických štátoch rovnako ako na Západe, smeruje k stále väčšej organizovanosti a inštitucionalizácii osobného a občianskeho života ľudí. Stúpa význam tých, ktorí ovládajú najdôležitejšie prostriedky tejto organizovanosti, zatiaľ čo konzumentský dav je vo svojej činnosti riadený a vedený obvykle dobre utajovanými organizačnými centrami, mocenskými skupinami a ich politickým, finančným a ideologickým aparátom. Za takýchto okolností vzrastá význam a zodpovednosť osamelých, čestných a statočných jednotlivcov.

Pôvodné mocenské vrstvy a skupiny, akými boli aristokracie, teokracie, plutokracie a oligarchie otvorených diktatúr upadli a boli zničené, avšak existencia následných je nepopierateľná: klasický model demokracie patrí minulosti ako jedna z nespočetných politických ilúzií – nikdy a nikde nebola uskutočnená. Iná demokracia sa dosiaľ nezrodila. ČSFR po päťdesiatich rokoch diktatúr nie je demokraciou a opačné tvrdenie je primitívnou demagógiou.

V každom národe existuje síce rozptýlená a malá, ale spôsobilá skupina ľudí, schopných vlády dobrej. Žije obvykle nenápadne, nepovšimnutá, často prenasledovaná. Tvorí nepatrnú menšinu obyvateľstva každého štátu, každého národa, žije v ústraní svojim intenzívnym duchovným životom vo svojom vlastnom, osobnom duchovnom svete. Nestojí o pozornosť nezasvätených, nestojí o moc, nestojí o vládu, pocty či bohatstvo. Títo vládcovia duchovného kozmu hľadajú pokoj v povznesení nad malichernými požiadavkami politiky, doby a moderného človeka. Vedia, že nemôžu pomôcť, pretože pomôcť si môže len každý sám. Pestujú svoj duchovný svet bez toho aby dávali veto duši davov. Vždy sa dokážu ovládnuť a s bezpečným odhadom hodnôt sa vyhýbajú bezcennému svetu malých ľudí. Pohybujú sa len vo vybraných vrcholkoch duchovného života ľudstva a venujú sa vnútornému nazeraniu a kontemplácii, pretože všetko ostatné je len úbohé.   

Túto duchovnú aristokraciu, tieto kniežatá ľudského rodu, však nemožno získať pre politiku. Opustili svet ľudského úbožiactva a ľudských malicherností, ktoré tvoria svet politiky. Úplná väčšina občanov ktoréhokoľvek z dnešných štátov by ich neprijala a nerozumela by im. Väčšina dnešných ľudí, ktorí sami seba nazývajú modernými, je úplne oddaná vymoženostiam technickej a konzumnej civilizácie, negatívnym materialistickým a naturalistickým filozofiám, celkom zbavená vnútorných duchovných potrieb. Každá ich otázka alebo problém sú bezprostredne vyriešené povrchnými relativistickými poučkami. S jednostranne vypestovanými duševnými schopnosťami, obmedzený vo svojej slobode a celkom zmanipulovaný, stratil dnešný človek potrebné predpoklady k viere vo svoj vlastný duchovný svet a jeho nadradenosť nad svety materiálne. Davy týchto zúbožených bytostí žijú v mravnom indiferentizme a v intelektuálnej anarchii a ich ľahostajnosť ich izoluje predovšetkým od nich samých. Intenzívny empirický a zmyslový život, bohatý na vonkajšie zmeny, odvádza človeka prítomnosti od vnútornej inšpirácie, od počutia autoritatívneho hlasu jeho vlastného vnútra.

Priepasť, ktorá sa otvorila medzi týmito duchovnými vyvolencami a davom je neprekročiteľná davom a jeho vinou. Sprostredkovateľom medzi nimi a množstvom môže byť niekoľko sto osamelých duchov, ktorí sú snáď ešte schopní hĺbať o budúcnosti, ktorú si davový konzument nedokáže ani predstaviť. Sú však bližšie celej ľudskej nedostatočnosti a preto môžu byť schopní určovať vkus ľudí, formovať spôsoby, riadiť tendencie, formulovať idey, vytvárať emocionálnu klímu, prejudikovať politiku svojho národa. Títo spravidla celkom osamotení jedinci sú mravnou a intelektuálnou dominantou občianstva, vytyčujúcou hodnoty a ciele nerozumnému množstvu materiálnych spotrebiteľov. Plnia funkciu mravnú, nehlásia sa k privilégiám, ale k povinnostiam. Dvadsať alebo päťdesiat ľudí, ktorí reprezentujú dobrú vôľu a duchovnú potenciu, môže pre duchovný, mravný a politický vývoj učiniť neuveriteľné veci, bez toho aby boli členmi organizácie alebo politickej strany. Bez toho, aby vládli mocenskými prostriedkami štátu, môžu garantovať stabilitu vo verejnom živote.

Blaho či bieda Československa bude závisieť od toho, či sa nájde dostatočne veľký počet súdnych, intelektuálne a mravne samostatných ľudí, ktorí sú vo svojom osamotení a majú odvahu vyvodiť zo svojho osobného postoja konzekvencie i vo svojom jednaní.

Len pokiaľ ide o takýchto ľudí, je možné zastávať požiadavku mravnej autonómie, i keď je veľmi žiadané, aby čo najširšia vrstva obyvateľstva bola vychovaná k politickej súdnosti. Plne autonómnej mravnosti však nemôžeme dosiahnuť všetko obyvateľstvo, pretože takáto autonómia predpokladá predovšetkým náhľad. Mravnosť občianstva bude musieť vždy viac či menej spočívať na autorite. Pre konzumentský dav platí oveľa skôr ponímanie povinnosti, podľa ktorej plnia úlohy, ktoré každý nachádza už formulované pre rodinu, pre zamestnanie, pre občianstvo v štáte. Čo má byť povinnosťou, v tom je každá ľudská pospolitosť vždy závislá na vodcoch. Úloha vodcov pripadá občanom obdareným štátnou, politickou a mravnou autoritou. Ak autority povolané k vedeniu nevedú občiansku verejnosť skutočne, ale získavajú si ju, riadia sa jej omylmi, žiadostivosťami, náladami a krátkodobými, krátkozrakými hedonistickými chúťkami, ak nie sú vodcovia mravne autonómni a ak nie sú morálne zodpovednými osobnosťami, ale demagógmi, ktorým ide o osobný vplyv a osobnú moc za každú cenu, dostane sa štát prirodzene rýchlo do nebezpečenstva, ako sme toho práve svedkami.

Základnými kvalitami týchto ľudí je maximálna osobná disciplína a prísnosť foriem, nezlomná väzba a najprísnejšia disciplinovanosť postoja spolu so samozrejmosťou osobnej slobody každého z nich. To sú rozmery, podľa ktorých ich možno rozoznať a voliť. Len takýto ľudia môžu byť skutočnými nositeľmi zodpovednosti za národ a štát, pričom ich posledná zodpovednosť môže byť fundovaná len v transcendencii.

Praha, 17. 11. 1991

     

              

zdroj:	Miroslav DOLEJŠÍ: Úpis pro budoucnost. In: Týdeník politika. c. 45, 1991, s. 3-5.
preklad z češtiny	Proglas.sk
dátum:	15.III.2006

ŠÍRENIE VEĽMI DLHÝCH VĹN OKOLO ZEME A V PODZEMNOM VLNOVODE

logos

ŠÍRENIE VEĽMI DLHÝCH VĹN OKOLO ZEME A V PODZEMNOM VLNOVODE

Tieto frekvencie sa označujú aj ako Very Low Frequency (VLF).Spadajú do frekvenčného pásma od 3 do 30 kHz, čo odpovedá vlnovej dĺžke 100 - 10 km. Používajú sa pre spojenie na veľké vzdialenosti. Do niekoľko stoviek kilometrov sa tieto vlny šíria priamou prízemnou vlnou v tzv. prízemnom vlnovode, ktorý je tvorený povrchom zeme a dolnou hranicou vrstvy D vo dne, alebo E v noci.

Do vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov sa tieto vlny šíria ako vlny priestorové, s niekoľkonásobným odrazom od zeme a dolnej hranice vrstvy Dvo dne, alebo E v noci. Pritom veľmi dlhé vlny do týchto vrstiev prenikajú len nepatrne, takže nie sú skoro vôbec tlmené. Keďže vlastnosti vrstievD a najmä E sú dostatočne stále, tak isto šírenie veľmi dlhých vĺn nie je sprevádzané náhlymi zmenami. Majú veľmi stabilnú fázu aj kmitočet

Použitie:Ako príklad je možné použiť telegrafný vysielač s výkonom niekoľko megawattov, ktorý zabezpečí spojenie s loďami na všetkých oceánoch. Veľmi dlhé vlny sa veľmi dobre šíria aj vo vode, takže sa môžu používať na spojenie s ponorkami. Využitie teda majú pri navigácii, telefónii, telegrafii, a pre ich stabilitu aj na riadenie časových normálov.
Tieto vlny majú veľmi malé tlmenie ~ 2 dB/1000 km. Čo predstavuje asi 20dB na 10.000 km. To nám umožňuje spojenie severného a južného pólu zemegule so signálom o úrovni asi 35 dB. Pre spojenie do 3000 km, na 20 kHz, pri optimálnych prevádzkových podmienkach je potrebný vyžarovací výkon asi 500 W.
Nevýhodou sú veľké rozmery antén. Používajú sa dipóly. Pre frekvenciu 20 kHz je potrebný rezonančný dipól o dĺžke 6.25 km (koniec - koniec).Tieto antény majú veľmi malú účinnosť, okolo 8 - 10 %, čo znamená, že ak chcem vyžiariť výkon 500 W , musím vysielaču dodať energiu ~ 6 kW.
Použite týchto vĺn je aj v určovaní a monitorovaní porúch v oblasti D, ktoré sú spôsobené obvykle miestnymi zmenami v hustote elektrónov, alebo teplote, ktoré majú za následok rozptyl VLF vĺn vo vlnovode zem - iónosféra.
Atmosferické poruchy v pásme veľmi dlhých vĺnNa zemi prebieha súčasne okolo 1800 búrok. Z nich vzniká každú sekundu asi 20 bleskových výbojov, ktorých priemerný výkon je 10¹² W. Keď by sme tento výkon rozdelili rovnomerne po celej zemi, pripadlo by na 1 km² asi 2 kW vyžiareného výkonu. Pretože pri atmosferickom výboji dochádza k vyrovnaniu nábojov medzi nabitými mrakmi a zemou, vznikajú pri tom veľmi veľké prúdy okolo 20 000 A, a výbojová dráha sa stáva anténou vyžarujúcou veľkú okamžitú elmg. energiu. Výsledná energia v určitom mieste je daná súčtom vyž. energie veľkého počtu bleskových výbojov. Spektrálnou analýzou týchto výbojov bolo zistené, že maximálna časť vyžiar. energie pripadá na kmitočty od 3 kHz do 10 kHz, ako je vidieť aj z obrázka. Pole bleskového výboja na týchto kmitočtoch v ionosfére je teda najmenej tlmené a môže sa šíriť na veľké vzdialenosti bez veľkých strát. Podobné atmosferické poruchy, ako sú tieto poruchy bleskového pôvodu, môžu vyvolať i všetky dostatočne veľké zmeny elektrického poľa zeme. Strediská atmosferických porúch na zemeguli ležia prevažne v tropických oblastiach, hlavne v Južnej Amerike a v Indii. Ale aj južná časť Severnej Ameriky a Afrika sa uplatňujú ako zdroje atmosferických šumov. Dlhovlnné spojenia s týmito časťami sveta sú teda takmer neuskutočniteľné.

Obr. Kmitočtové spektrum bleskového výboja

Šírenie VLF v podzemnom vlnovodePovrchovú vrstvu zemskej kôry na pevninách tvoria tzv. sedimentárne horniny hrúbky až 5 km. Vznikli z porušených a zvetraných častí starších hornín prenesených vodou alebo vetrom na iné miesta zemského povrchu. tieto horniny sú značne pórovité (pieskovec, vápenec), ľahko nimi preniká voda, a preto majú veľkú mernú vodivosť. Pod oceánmi je vrstva sedimentárnych hornín pomerne tenká a dosahuje hrúbky okolo 1 km.

Obr. Teoretická závislosť mernej vodivosti na hĺbke pod zemou pre SiO2

Pod sedimentárnymi horninami je uložená vrstva vyvretých vulkanických hornín, ktorá má hrúbku 10 až 20 km. Vznikli stuhnutím magmy a je to prevažne žula. Majú tvar hrubokryštalický až jemnozrnný, podľa doby chladnutia.
Tretia vrstva je čadičová, skladá sa z tachylytu alebo dioritu a je 11 až 19 km hrubá. Sú to vyvreté horniny, ktoré vznikli pôsobením veľkých teplôt a tlakov v hĺbkach zeme. Pod touto vrstvou je uložený silne zásaditý dunit, ktorý sa tiahne až do hĺbky 2900 km. Zemská kôra je teda hrubá asi 35 km v pevninách a asi 15 km v oceánoch a je oddelená od plášťa, ktorý tvorí dunitová vrstva.
Frekvencie v pásme veľmi dlhých vĺn závisia na mernej vodivosti hornín, na teplote a hĺbke pod povrchom zeme. Podzemný vlnovod je teda vhodným prostredím na šírenie rádiových vĺn na veľké vzdialenosti. Hornú stenu tohto podzemného vlnovodu tvoria sedimentárne horniny, kt. merná vodivosť je asiσ = 10^-3 S/m u nevodivých minerálov a suchej pôdy. Na základe závislosti teploty a hĺbky na mernej vodivosti kremeňa bola zostrojená krivka, ktorá predpokladá lineárnu závislosť hĺbky na teplote pre mernú vodivosť zemskej kôry (viď obr.).

Obr. Závislosť mernej vodivosti na hĺbke pod zemou a na teplote

Spodnú stenu vlnovodu tvorí značne vodivá hornina dunit. Pretože ide o veľké hĺbky, je vodivosť tejto vrstvy spôsobená zvyšujúcou sa teplotou v dielektrických horninách. Preto sa táto oblasť nazýva aj inverzná alebo termálna ionosféra, pričom máme na mysli len analógiu s niektorými vlastnosťami skutočnej ionosféry.Podmienky šírenia v takomto vlnovode nebudú celkom nezávislé na čase. Následkom napr. tektonických procesov môžu vznikať zmeny tlakov, ktoré sa môžu prejaviť zmenami el. vlastností hornín. Keby sa však zistilo, že prenosové vlastnosti zem. kôry sú veľmi stabilné a fluktuácia zanedbateľná, stala by sa zemská kôra ideálnym prostredím pre prenos správ, pretože fázová stabilita prenosu signálu na veľmi dlhých vlnách je predsa len do istej miery obmedzená výškou ionosféry.

Obr. Podzemný vlnovod pod hladinou mora

Pretože má morská voda veľkú mernú vodivosť σ = 4 S/m, dochádza v mori ku značnému tlmeniu rádiových vĺn i v pásme VLF. Preto by sa dal tento vlnovod použiť i pre spojenie pod morskou hladinou, ako to vyplýva z obr.. Vysielač je umiestnený na brehu a ponorka ponorená v blízkosti morského dna. Ako vysielaciu anténu môžeme použiť dlhý vodič umiestnený v hlbokom vrte v zákl. nevodivej hornine. Prijímacia anténa v tvare slučky je ponorená v morskej vode. Na obrázku je znázornená taká vysielacia anténa, vyžarujúca vertikálne polarizované, transverzálne - elektromag. vlny, ktoré sa môžu šíriť na týchto nízkych kmitočtoch v hlbokom vlnovode. Časť prenášaného výkonu prechádza vlnovodom do mora, kde je elmg. energia prijímaná prijímacou anténou umiestnenou nad morským dnom.


Použitie VLF u veľrýb a delfínov
Zvuky vydávané rôznymi druhmi veľrybotvarých majú rozsah frekvencie asi od 15 Hz až do 240 kHz a výnimočne dokonca až do 280 kHz. Rovnako široký je aj rozsah zvukov, ktoré môžu prijímať a rozlíšiť.Zvuky, ktoré produkujú ozubené veľrybotvaré (podrad delfínoblížne- Odontoceti), bývajú väčšinou rozdelené do troch kategórií:
1. Hvízdavé zvuky s frekvenciou od 4 do 18 až 20 kHz.
2. Široká škála zvukov popisovaná ako kňučanie, vŕzganie i ako štekavé alebo kvákavé hlasy, ktorých frekvencia sa pohybuje v rozmedzí od asi 250 až 300 hz do 15 až 20 kHz.
3. Zvuky označované ako cvakanie s frekvenciou od 10 až 15 kHz do 240 až 280 kHz.Prvá skupina zvukov slúži na vzájomnú komunikáciu medzi jednotlivými zvieratami a to väčšinou na nie príliš veľkú vzdialenosť. Zvuky druhej skupiny majú tiež komunikačný význam, ale ich charakter je viac emocionálny, používajú ich aj osamotené zvieratá v momente prekvapenia, pri strachu, pri vyhľadávaní potravy apod. Zvuky tretej skupiny majú špecifický význam súvisiaci s javom, ktorý sa nazýva echolokácia. Pod pojmom echolokácia rozumieme schopnosť orientovať sa v priestore na základe odrazených zvukových vĺn. Zaujímavá je skutočnosť, že niektoré veľrybotvaré sú schopné vydávať súčasne zvuky slúžiace na vzájomné dorozumievanie a tiež zvuky slúžiace echolokácii.
Zrak väčšiny veľrybotvarých je dobrý až výborný a umožňuje im, aby sa pri dobrej viditeľnosti dobre orientovali na krátku vzdialenosť.Orientácia na väčšiu vzdialenosť a orientácia na krátku vzdialenosť pri zlej viditeľnosti, v noci, vo väčších hĺbkach sa však vždy u ozubených veľrybotvarých uskutočňuje vždy na princípe echolokácie. Takzvaný zvukový radar, presnejšie sonar, sa stáva v skutočnosti najdôležitejším prostriedkom orientácie ozubených veľrybotvarých vôbec. Dokonalosť echolokačného systému je taká, že súčasná technika nemá a dlho nebude mať k dispozícii prístroj, ktorý by sa svojou dokonalosťou a precíznosťou práce mohol merať so sonarom veľrybotvarých. K echolokácii veľrybotvaré používajú zvuky so strednou a vysokou vlnovou frekvenciou, ktoré väčšinou zasahujú do ultrasonickej sféry. Taktiež u vorvaňov, u ktorých bolo zistené, že horná hranica vlnovej frekvencie zvukov používaných na echolokáciu obvykle nepresahuje 32 až 35 kHz, sa napriek tomu tieto frekvencie nachádzajú výrazne v ultrasonickej sfére. Echolokačné signály, ktoré sú v odbornej literatúre uvádzané pod súhrnným anglickým označením clicks, čo sa dá preložiť ako cvakanie, sú produkované v podobe sérií krátkych a dlhých impulzov. Každý trvá priemerne iba dve tisíciny sekundy, niekedy dokonca len jednu desaťtisícinu sekundy. Každé cvaknutie tvorí jeden až desať impulzov, ktoré sa na zvlášť upravenej aparatúre zdajú byť vždy impulzom jedným. Až záznamy z osciloskopu doložili, že každé cvaknutie sa v skutočnosti skladá nielen z jedného, ale aj z niekoľko izolovaných impulzov. Zatiaľ najväčší počet cvaknutí bol zistený u delfína skákavého, u ktorého bolo zistené až 400 a výnimočne i 800 cvaknutí za sekundu. U vorvaňa bolo zatiaľ zistené maximum 50 cvaknutí za sekundu. Je však pravdepodobné, že aj tento najväčší ozubený veľrybotvarý môže vyslať za sekundu väčší počet cvaknutí. Pomocou svojho sonaru sú veľrybotvaré schopné poznávať povahu okolia, rozpoznať včas prekážku, nebezpečie atď.
Presnosť práce sonaru je takmer neuveriteľná. Množstvo uskutočnených experimentov dokázalo, že napríklad u niektorých delfínov dosahuje jeho rozlišovacia schopnosť na vzdialenosť jedného až dvoch metrov hodnoty 3 až 5 milimetrov. Delfíny sú schopné rozlíšiť predmety veľkosti niekoľko desiatok centimetrov na vzdialenosť až troch kilometrov! Pre lokáciu bližších predmetov pritom používajú ultrazvuky veľmi vysokých frekvencií, pre lokáciu vzdialenejších objektov zvuky s frekvenciou nižšou, ležiacou v oblasti počuteľnosti i pre ľudské ucho. Na vzdialenosti objektu, ktorý je určovaný odrazom zvukových vĺn, závisí i počet za jednu sekundu vyslaných echolokačných impulzov alebo ich sérií. Čím je príslušný objekt vzdialenejší, tým je treba i dlhšia doba na návrat odrazeného signálu. Ako sa zviera k danému objektu približuje, stúpa úmerne aj počet vysielaných echolokačných impulzov. Vo vode sa zvuk šíri viac ako štyrikrát rýchlejšie než vo vzduchu. Keď vyšle zviera jedinú sériu echolokačných zvukových impulzov za sekundu, môže tak orientačne prehľadať priestor do vzdialenosti 720 metrov. Významnou skutočnosťou je, že zvuky s vyššou frekvenciou sa šíria do menšej vzdialenosti než zvuky s nižšou frekvenciou. Vysokofrekvenčné zvuky sú vnímateľné len do vzdialenosti niekoľko stoviek metrov a žiadny z ultrazvukových signálov neprekoná vzdialenosť väčšiu ako 3 až 5 km. Zvuky nízkofrekvenčné - infrazvuky preklenú vzdialenosť mnoho desiatok či dokonca niekoľko sto kilometrov. Vydávané zvuky pritom musia dosiahnuť určitú intenzitu a tá je u veľrýb dosť vysoká. Meraním sa zistilo, že dosahuje často 60 až 80 decibelov. Frekvencii zvukového signálu je potom priamo úmerná dĺžka zvukovej vlny, ktorá je rozhodujúca pre rozlišovaciu presnosť práce sonaru veľrybotvarých. Čím viac sa skracuje dĺžka zvukových vĺn, tým viac môžu klesať aj rozmery objektu, ktorého poloha má byť nimi určená. Dĺžka zvukovej vlny však pritom nesmie byť omnoho väčšia ako je veľkosť tohto objektu, inak k odrazu zvukovej vlny nedôjde. Experimentálne bolo overené, že veľrybotvaré ľahko odlišujú rovnako vyzerajúce telesá duté od plných.
Telá rýb, ktorými sa živia, odrážajú zvukové vlny pomerne slabo. Dôležité však je, že tkanivo tela má rôznu zvukovú priestupnosť a vzniknutý komplexný odraz potom veľryby informuje o blízkosti koristi. U väčšiny rýb je z tohto hľadiska významná najmä prítomnosť plynového alebo vzduchového mechúra. Práve ten je akusticky najzreteľnejší, lebo je naplnený plynom a vytvára tak vyhranenú hranicu medzi dvomi rôznymi látkami. Delfín spozoruje 10 cm rybu spoľahlivo zo vzdialenosti 12 - 15 metrov a húfy rýb na vzdialenosť okolo 300 - 400 m. Vzduchom naplnené pľúca napomáhajú delfínom zisťovať pomocou echolokátora tiež vzájomne svoju prítomnosť a to do vzdialenosti 100 - 400 m. K tomu, aby veľrybotvaré mohli určovať pomocou svojho echolokačného zariadenia nielen smer, v ktorom sa zaznamenaný objekt nachádza, ale aj jeho vzdialenosť, potrebujú dokonale analyzovať prijímané odrazené zvukové signály.
Určenie smeru umožňuje zhodnotenie časového rozdielu, ktorým dorazia zvukové vlny k dvom samostatným prijímačom - k pravému a ľavému vnútornému uchu. Určenie vzdialenosti je potom určené zhodnotením časového intervalu, ktorý uplynie medzi okamžikom, kedy bol echolokačný signál vyslaný a okamžikom, kedy bol jeho odraz zachytený prijímačom. Presnosť, s akou určujú vzdialenosť sonarom lokalizovaných objektov vyžaduje, aby ich vnútorný chronometer pracoval s rozlišovacou schopnosťou 1-2 milióntiny sekundy. Rovnako úžasná je aj schopnosť rozlíšiť zvuky o rôznej frekvencii. Umožňuje im bezpečne rozlíšiť odraz vlastného signálu od prípadného podobného a vo frekvencii len nepatrne rozdielneho signálu vyslaného iným jedincom toho istého druhu.
Ozubené veľrybotvaré produkujú zvuky dvomi odlišnými spôsobmi: jednak rozochvievaním vzduchového stĺpca v hrtane, jednak rozochvievaním vzduchového stĺpca v zložitom systéme vačkov, ktoré sa vychlipujú z nosnej trubice medzi lebkou a vnútorným dýchacím otvorom. Preháňaním vzduchu z vačku do vačku a späť do nosnej trubice môže zviera vydávať veľmi širokú škálu zvukov. V hrtane sú zvuky tvorené preháňaním a rozochvievaním vzduchu vo vnútri samotnej dutiny hrtanu. V hrtane sú tvorené zvuky nižšej frekvencie a väčšej vlnovej dĺžky, zatiaľ čo vačky (divertikuly) sú zdrojom zvukov strednej a vysokej frekvencie a tým aj menšej vlnovej dĺžky. Zvuky na vzájomné dorozumievanie vznikajú v hrtane, vačky produkujú signály echolokačné. Prijímanie zvukov u veľrybotvarých je úplne odlišné než u človeka a ostatných savcov. Zvukové vlny sú schopné prenikať nielen do vlastného sluchového orgánu, ale aj kožou, tukovými, svalovými a kostnými tkanivami až do vnútorného ucha. U ozubených veľrybotvarých hrá dôležitú úlohu pri prijímaní zvuku spodná čeľusť. Tá je totiž dutá. Je vyplnená zvláštnou olejovitou látkou. Citlivosť tejto cesty na prijímanie zvukových vĺn je šesťkrát väčšia ako citlivosť normálnej cesty cez vnútorný sluchový otvor a okolité tkanivá. Priestorovému počutiu napomáha aj tá skutočnosť, že lebka je do istej miery asymetrická a v dôsledku toho je jeden zo sluchových orgánov vždy uložený ďalej od prednej časti hlavy než druhý.
U ozubených veľrybotvarých bol objavený tzv. ultrasonický reflektor. Pred čelnými kosťami je uložený značne veľký tukový melón, ktorý funguje ako akustická šošovka. Usmerňuje ultrazvukové vlny do úzkeho zväzku. Asymetrickosť lebky spôsobuje, že tukovým telesom sústredený lúč ultrazvukových vĺn je vždy odklonený a to väčšinou k pravej strane. Niektoré ozubené veľrybotvaré využívajú ultrazvukový reflektor pri love koristi i ako ultrazvukové delo. Keď sa zviera priblíži k svojej koristi, zvýši náhle prudko intenzitu ultrazvukových impulzov. Tým môže prísť k ohlušeniu a následnej dezorientácii vyhliadnutej koristi.
V náväznosti na diaľkovú komunikáciu, poprípade orientáciu veľrybotvarých je teba pripomenúť, že v mori existujú trasy či kanály, ktorými môžu hlavne nízkofrekvenčné zvuky a infrazvuky prenikať do vzdialeností až niekoľko tisíc kilometrov bez toho, že by príliš strácali na intenzite. Zvukový kanál vzniká tak, že pri zväčšujúcej sa hĺbke sa znižuje teplota vody a zvyšuje tlak; keď sa zníži teplota, znižuje sa aj rýchlosť zvuku, zatiaľ čo zvýšený tlak naopak rýchlosť zvuku zvyšuje. V určitej hĺbke sa tak vytvára zóna, v ktorej sa zvuk šíri maximálnou rýchlosťou a iba s minimálnymi stratami na intenzite. Vzniká zvuková trasa pohlcujúca iba veľmi málo zvukové vlny a umožňujúca ich šírenie do ohromných diaľok.

Pre zaujímavosť:

-Koža delfína bráni vytvárať vo vode okolo tela turbulentné prúdy.
-Navzájom sa poznávajú podľa vibrácií.
-Delfín počuje 400 krát lepšie ako človek.
-Delfín počuje aj pád omrvinky na vodnú hladinu na vzdialenosť 4 metrov pri šumiacom mori. Počúva iba signály idúce na tvárovú časť tela.
-Delfín počúva iba to, čo chce. Do sluchu vpúšťa iba svoje rezonancie. Nevpúšťa infrazvuk, ale iba ultrazvuk.-Delfín má dva druhy sluchu, na infrazvuk a na ultrazvuk.Vplyvy VLF na ľudský organizmus ako psychologická zbraň
Už od druhej svetovej vojny vedci študovali zmeny v chovaní človeka pri pôsobení rôznych rádiových, ultrazvukových alebo svetelných vĺn. K tomuto objavu došlo náhodou, keď sa ľuďom pôsobiacim v blízkosti týchto vĺn prichádzalo zle, začali sa chovať agresívne, alebo naopak zaspávali. Po mnohých pokusoch bolo jasne špecifikované nielen aké vlny dokážu v človeku vyvolať zmeny v chovaní, ale aj v akých dávkach a aké presné výsledky majú byť dosiahnuté. Zistilo sa totiž, že tieto umelé vlny majú pri určitom nastavení rovnakú frekv. ako prirodzené vlny ľudského tela, ktorými sú v našich telách ovládané nervové centrá, zmyslové orgány i mozgová činnosť. Ak sú tieto prirodz. vlny prekryté silnejšími vlnami o tej istej frekvencii, človek reaguje práve na ne a je tak v podstate otrokom príkazov od inakiaľ, bez toho aby to čo len trošku tušil.
Existujú spôsoby ktorými sa dajú na diaľku sledovať informácie v ľudskom mozgu digitálnym dekódovaním elektromagnetických (EMF) emisií o frekvencii 1 - 50Hz a výkone 5 miliwatov, ktoré sú produkované mozgom. Ľudské myslenie je tiež v podstate fyzikálny dej a ako taký sa dá fyzicky nielen zistiť (kontrolovať), ale aj fyzikálne ovládať(dá sa umelo meniť, alebo prehlušovať rovnakou, ale silnejšou frekv.).Ide o tzv. elmg. stimuláciu mozgu pre neurálne monitorovanie na diaľku (RNM) a elektronické napojenie na mozog (EBL).
Prvý, kto v tajnosti viedol tieto výskumy bola samozrejme armáda pre vojenské účely. Po páde "železnej opony" sa však vo výskumoch pokračovalo a prešli z tajných vojenských základní do vládnych výskumných ústavov pre použitie na zmenu a reguláciu chovania a myslenia spoločnosti. Tieto psychologické zbrane boli vyvíjané už po druhej svet. vojne. Boli použité aj vo vojne v Perzskom zálive roku 1990. Išlo o technológie založené na útoku na myslenie protivníka. Američania tu vysielali zvukové vlny určitej frekvencie a veľkého výkonu. Tie pri dlhšom pôsobení obmedzujú v človeku sústredenosť, neskôr myslenie a sebaovládanie. Pritom sú ale uchom nepočuteľné, prijíma ich len ľudské podvedomie, kde dochádza k útoku na mozog. Celý svet bol prekvapený, ako z nepriateľských zákopov začali náhle po tisíckach vybiehať irackí vojaci a masovo sa vzdávali, hoci mali drvivú presilu, profesionálne vojsko a zbrane rovnocenné s Američanmi. Psychologické zbrane urobili svoje. Doplatili však na to aj samotné Spojenecké vojská, pretože sú teraz všetci v izolovaných liečebniach ako psychické trosky s narušeným zdravím.
Krátko na to aj Rusko oficiálne vyhlásilo, že vlastní psycholog. zbrane a tak bola odhalená aj aféra v Perzskom zálive. Bývalý generál tajnej sovietskej zložky KGB Oleg Kulagin v auguste 1990 v Krasondare oficiálne priznal, že vláda vlastní nielen zariadenia na ovládanie mysli obyvateľov, ale aj k ich nervovému poblúzneniu, diaľkovému zhypnotizovaniu až zošaleniu schopné vyvolať rôzne emócie od nenávisti, eufórií, strachu až po úplnú labilitu.
Americké letectvo tiež používa generátory ELF - extrémne nízkych vĺn, ktoré dokážu vyvolávať davové halucinácie a predstavy čohokoľvek v ľuďoch niekoľko km od zdroja.
Vo Francúzsku zase vypukla pred niekoľkými rokmi veľká aféra. Bolo odhalené, že práve touto metódou bola vedená televízna volebná kampaň prezidenta F.Miterranda, ktorému pomohla k jeho druhému zvoleniu.
V 1978 USA s hrôzou zistilo nad svojím územím veľmi neobvyklé vlnové vzorce umelého pôvodu. Neskôr sa ukázalo, že tieto signály vysiela sovietska stanica z vysielača o výkone 40 MW, medzi mestami Rigou a Gomelom. Išlo o frekv. od 5 do 15 Hz, čo je práve ono elmg. spektrum, ktoré uvoľňuje psychoaktívne neuronálne efekty a ovládanie mysle.
(Modulácia týchto frekv. do TV, aj do rozhlas. vysielania + pamäťové clony pomocou TV obrazu.)
Umelé prírodné katastrofy ( 2,5- 10 MHz, krížové dipóly, Aljaška pri meste Gakona, 100 miliárd wattov - výkon, patent pod číslom 468 560 5 Spol. pre výskum technológií na využívanie energie. Ide o projekt HAARP, ktorý sa okrem iného venuje aj tomuto, len sa o tom nehovorí na verejnosti.)

zdroj:	esev.wz.cz
dátum:	.2004